Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

24.

Nemala som nejaké konkrétne plány, aj keď je to možno prekvapujúce, fakticky som nemala. Nevedela som, čo presne plánovať. Zo zdravotníckej praxe som vyšla a nikdy sa tam neplánovala vrátiť – ale osud so mnou nadelil inak, očividne.

Po obede s Rosalie som sa ocitla doma, na podlahe v našej spálni, baliac si kufor a premýšľať na koľko dní sa budem musieť pripraviť. Čo ak to potrvá dlhšie? A čo ak to nakoniec zlyhá a ja budem doma tak rýchlo ako odtiaľ odchádzam.

Pravdepodobnosť, že to všetko vyjde bola minimálna. Popravde... nedávala som tomu veľké šance, však raz som sa už poriadne sklamala, tak prečo sa sklamať po druhýkrát? Ale ešte skôr ako som opustila Calgary som si povedala, že nič také určite nedovolím. Raz to už predsa stačilo.

„Hovorila si s Casperom?" Mason si prisadol ku mne na podlahu a skúmal, čo všetko som si do kufra pribalila. Aj keď ho to nezaujímalo – poznala som ho ako vlastné ponožky.

„Mala som?" prekvapene som zareagovala. „Ráno mi ale písal, že nám rezervoval hotel blízko univerzity."

„Ten čo minule?"

„Nie. Ten nie." Pokrútila som hlavou. „Dokonca sa ponúkol, že by sme mohli ostať u neho v byte." Keďže mi Mason neodpovedal, sklonila som hlavu a v rukách žmolila jedno z čiernych tričiek. „No odmietla som to s tým, že by sme sa tam necítili príjemne."

„Urobila si dobre." Odpovedal odrazu. „Je to ten istý byt, v ktorom ste spolu žili?"

„Pravdepodobne, no nepýtala som sa."

Keby sme sa len predsa rozhodli ostať v Casperovom byte, istotne by to mnou otriaslo. Mason si premeriaval moju tvár a snažil sa zistiť, na čo myslím. Znovu som ju sklonila a počas dlhého nádychu sa natiahla za kufrom a zatvorila ho.

„Ako sa cítiš?" Cítim? „Myslím... ohľadom toho... ešte stále to chceš?"

„Isteže áno."

„Tak dobre." Postavil sa. „Dnes navarím večeru ja. Zbaľ sa a kufor mi nechaj na chodbe, potom ho znesiem dole."

A tak som znovu ostala sama sediac na podlahe s hlavou plnou myšlienok.

Svet je mesto zvané labyrint. A je len na mne, či začnem hľadať jeho koniec alebo ostanem trčať na jeho začiatku. Doteraz som ostávala a dúfala, že všetko bude dobré. Že takto to je a takto to proste musí zostať. Tento krát som sa ale rozhodla pre prvú variantu – začnem hľadať. A keď nadíde očakávaný koniec, poslednýkrát si vydýchnem, a to s úsmevom na tvári.

Musím priznať, že som uvažovala nad tým, že sa priznám. Masonovi, Ophelii, Moriczovi... Že im poviem, ako na tom zdravotne som a možno by pochopili moje rozhodnutie – aj keď o tom veľmi pochybujem.

Neviem si však predstaviť, čo sa bude diať, ak to Mason zistí. A ak to nezistí odo mňa, bude to ešte horšie. Viem, že mi dôveruje tak isto ako ja dôverujem jemu, ale nechcem, aby niečo ako táto choroba narušila náš vzťah, ktorý sme budovali celý život. Je mi jasné, že rakovina niečoho takého schopná je.

Pobalila som si posledné veci v podobe drogérie a následne nechala kufor tam, kde mi to nakázal Mason. Cítila som sa zvláštne, pretože som nevedela čo ma čaká. Nevedela som, akým smerom sa to všetko bude niesť a bála som sa, že všetky moje ambície vyhoria v podobe sekundy.

Priebeh dnešného večera bol ako každý iný – všedný. Možno o trochu tichší a napätejší, ale inakšie... bol všedný.

Washington D.C, USA, 1992