Irresistible - Dokonalí

Kapitola jeden - Na nesprávnom mieste v nesprávny čas

„Neboj sa Vans, trafím, nie je to ďaleko,“ povedala som svojej kamarátke, spolubývajúcej a spolužiačke Vanesse. Poznala som ju asi iba štyri mesiace. Prestúpila k nám, do druhého ročníka na škole. Tak ako ja, aj ona študovala svoju lásku, literatúru. Moja vášeň ku knihám sa prehĺbila hlavne vtedy, keď som si s ňou sadla na posteľ a začali sa spoznávať, v prvý školský deň, v septembri. Nestávalo sa často, že by sa menili spolubývajúci, a keďže som iba ja mala voľnú izbu, prichýlila som Vans a nejako sme si prirástli k srdcu. Samozrejme, že len čisto v tom dobrom slova zmysle.

Prehodila svoje dlhé hnedé vlasy s blonďavými pramienkami za plece a premerala si ma ustarosteným pohľadom spomedzi husté čierne mihalnice. „U, nebuď taká, kľudne pôjdem s tebou. Alebo ani nemusíš ísť. Je predsa piatok, nič sa nestane, ak neprídeme, povieme, že sme boli doma na návšteve, prosím,“ prosila ma. „Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Nič sa nestane, videla si, aby sa stalo nejaké vzrušujúce dobrodružstvo v mojom živote?“ nadvihla som spýtavo obočie.

„No nie...“ začala, ale prerušila som ju.

„Ostaň,“ povedala som jej ako psovi.

Nachádzala som sa na jednej zo študentských párty, keď sa človek mohol akokoľvek veľa spráskať a nikto sa to nedozvedel. Minimálne dvakrát do týždňa niekto koná párty blízko školy, ale nie až tak moc, pozve svojich kamošoch a oni kamošov a tí kamoši pozvú kamošov a kamošky svojich kamošov... a rozbehne sa to. Rada som bývala na takýchto divokých večierkoch, ale dnes som na to nemala náladu, lebo ma strašne bolela hlava, a to som ani moc nefajčila a ani nepila. Možno iba jedno či dve pivá.

No a proste aby som sa dostala k veci, rozhodla som sa opustiť túto spoločnosť, ísť domov a dať si paralen, aby ma prestala bolieť hlava. Potom zaleziem do postele a budem premýšľať o tom, že mám už iba pár mesiacov a musím napísať svoju koncoročnú prácu, prakticky sa dá povedať, že knihu. Bude to jedna z častí mojich skúšok a nakoniec, táto časť môže o všetkom rozhodnúť, nemusíš byť najlepší v ročníku vo všetkých oboroch... stačí len aby si zaujal a škola zariadi, aby si dostal šancu a ak to za to bude stáť, vydá ti knihu.

To bol môj tohtoročný cieľ. Naša škola mala iba dva ročníky, pretože aj keď sa stále dalo učiť, dôležité je postaviť sa na vlastné nohy a pokračovať sám, nie len stále sedieť v škole. A týmto je naša škola výnimočná, priam pre mňa ako dokonalá, vlastne pre hocikoho. Najmenej v nej stráviš a je ti aj na niečo užitočná, odvedie tretinu práce.

„No ok, ale dávaj pozor,“ pohrozila mi prstom.

Zasmiala som sa a ukazovákom jej brnkla po nose. „Som minimálne trikrát triezvejšia ako si ty, takže by si mi moc nepomohla, kebyže ma niekto napadne,“ vyplazila som jej jazyk.

„Možno to je pravda, ale ja sa viem brániť,“ povedala a posnažila sa o nejaký kung-fu postoj, ale akurát tak stratila rovnováhu a ledva sa udržala na nohách, musela sa podoprieť rámom dverí. „Hééj!“ zasmiala sa.

„Bude naozaj lepšie, ak tu zostaneš,“ prikázala som jej a vymenila som si s ňou vzdušné bozky na líca.

„Pá!“ zakývala mi a zavrela dvere. Priam fyzicky som cítila basy, ktoré sa ozývali z domu, možno to ale bude len tou bolesťou hlavy, dodala som v duchu a vydala sa na cestu do školy.

Bolesť hlavy sa mi stupňovala, tak som to vzala skratkou cez jednu postrannú uličku s výhľadom na malý parčík. Keďže už bol prelom januára a februára, bola poriadna zima. Pritiahla som si pevnejšie k sebe vrch môjho kabáta a ďakovala za teplé rukavice a šál omotaný okolo krku.

Moje kroky sa začali ozývať hlasnou ozvenou cez chladnú tmavú uličku. Nikdy som moc z tohto nemala strach, ale teraz sa mi naozaj zdalo, že nie som sama a mala by som si dávať pozor. Niečo ma nútilo otočiť sa a utiecť. No zvíťazili dve veci, moja zvedavosť a dychtivosť po nebezpečenstve. A tá druhá vec sa mi zdala až príliš bláznivá. Mozog mi radil, aby som utiekla, ale telo išlo ďalej. Moje kozačky mi začali prekážať, mala som pocit, že rýchlosť je dnes dôležitá. Potlačovala som dunivosť v hlave, chcela som ju dať do zadných kútoch svojej mysle. Spomalila som, aby som stíšila svoje kroky, ale stále som pokračovala ďalej, hlbšie do tmy.

Dlho sa nič nedialo. Nakoniec som skoro prestala dýchať, keď sa ozvali hlasy. Priplížila som sa k rohu a vykukla spoza neho. Mala som malý výhľad na park, v ktorom sa pravdepodobne niečo dialo. Z diaľky som zbadala kučeravého chlapíka, vypadal dosť nebezpečne. Po boku mal dvoch chlapoch a oproti nim bol plešatý vyhulenec s dvoma gorilami, ako by povedala Vans.  Aj na vzdialenosť som mohla vidieť, že sa prepaľujú pohľadmi. Kučeravec držal v ruke jeden kufrík a plešatec presne dva. Doniesli sa mi slabé hlasy, nie moc silné na to, aby som ich dokázala rozoznať.

Zamračila som sa a trošku som sa skryla v rohu, videla som, že mám pri sebe moc svetla, ale nezaujímala som sa moc prečo. Hlavná bola teraz scéna predo mnou. Očami som to všetko pohlcovala. Vpila som sa do deja a pozorovala ako plešatec a kučeravý vystúpili dopredu a kráčali k sebe. Plešatý niečo povedal a ten druhý otvoril kufrík, následne si kufríky vymenili. Kučeravý išiel skontrolovať svoje, ale hneď ako ich otvoril, sa spustil krik. Gorily toho škaredého plešatého vytiahli niečo spod saka... Panebože to je pištoľ! napadlo ma, ale zostala som stáť na mieste. Nemohla som sa prinútiť odísť, zdalo sa mi to až príliš zaujímavé.

Stromy mi začínali brániť vo výhľade, takže som začala uvažovať, či by som sa nemohla presunúť o trošku bližšie. Nakoniec, keď som podišla opatrne bližšie, ten kučeravý začal kričať na toho druhého nadávky, a aj jeho muži vytiahli ďalšie zbrane. Bože! Kto to sú? Mafiáni, zločinci, to bolo jedno, mala som zmiznúť, ale stále som sa približovala.

A vtedy som zacítila niekoho za sebou. Prudko som sa otočila a pred sebou mala nejakého oplzlého chlapa minimálne o meter vyššieho odo mňa. Okamžite som chcela vykríknuť, ale mala som stiahnuté hrdlo. „Kdeže si sa vybrala? Prišla si na nesprávne miesto v nesprávny čas, snehulienka,“ zasmial sa a vytiahol spod trička ostrý nôž. Oči sa mi rozšírili hrôzou a v poslednom okamžiku sa mu snažila uhnúť.

Bohužiaľ to nepomohlo. Pocítila som, ako ostrý nôž preťal moju zraniteľnú kožu aj cez všetok ten odev. Pocit šoku vystriedal hneď pocit reality a krutá bolesť.

„Áááááá,“ zakričala som a padla na zem. Ruku som si pritláčala pri boku, kde ma zasiahol ten zločinec a pozrela sa na červenú krv vytekajúcu z rany.

Začula som ďalšie kriky a napokon aj niekoľko výstrelov. To všetko som potlačila dozadu. Zrazu som len videla ako padlo bezvládne telo môjho útočníka. Oči sa mi naplnili strachom, ale nevypadla ani jedna slza. Ešte stále som nemohla uveriť, že ležím na chladnej zemi, poranená a cítim ako zo mňa uniká tekutina, bez ktorej som nemohla žiť.

Zlosť voči už mŕtvemu mužovi som nepotlačila. Keby som mohla vstať, vstala by som a kopla ho do rebier, ale nevládala som. Čo najsilnejšie som pridŕžala ruky na boku, snažiac spomaliť krvácanie.

Konečne ustali všetky výstrely a kriky. Neviem, ako som to zachytila, ale proste som si zrazu uvedomila, že je až moc veľké ticho. Ktoré zrazu preťali hlasné kroky, smerujúce ku mne. Viečka mi unavene klesli, nevládala som otvoriť oči, snažila som sa celú silu predať rukám, ktoré zvierali moju ranu.

Trošku som pootvorila oči, ale nedokázala som zaostriť na osobu, ktorá ma práve zvierala v náruči. Viečka mi znova oťapene klesli, presne ako aj moje ruky.

„Bože,“ počula som a to bolo posledné, čo som zaregistrovala.