Irresistible - Dokonalí

Kapitola dva - Zotavovňa

Viečka sa mi zdali ťažké ako niekoľko ťažkých vriec naplnených kameňmi. Zaslúžila by som si uznanie, že som to nevzdala a snažila sa naďalej.

Hlava ma neustále bolela. Snažila som sa vybaviť si, čo sa včera stalo a všetko sa začalo pomaly vracať, až sa to strhlo na vodopád informácií, bola som poranená, nejakým idiotom! bolo jediné na čo som myslela.

„Ako je na tom?“ opýtal sa zrazu niekto, chcela som otvoriť oči, ale čakala som, kým mu objasnia môj stav, to zaujímalo celkom aj mňa.

Zistila som, že som postúpila nejakú operáciu, bože, oni mi zašívali ranu! Takmer som znova odpadla, nenávidela som tieto veci, zašívanie a ostatné veci, proste nič pre mňa.

Kým som premýšľala, počula som, ako sa zavreli dvere. Stále som ale bola presvedčená, že je niekto v izbe. S veľkou námahou som sa prevrátila nabok. Takmer som umrela od bolesti, ale ja som nič nevzdávala, teda nič okrem zašívaní ľudských končatín, napadlo ma a skoro som sa tam povracala, keď som si predstavila, že všade musela byť krv z mojej rany.

„..“ vydala som neurčitý zvuk, niečo medzi zachrapčaním, zakňučaním a priduseným výkrikom.

„Si hore?“ ozval sa hlas. Podľa neho som si vedela predstaviť celkom atraktívneho muža okolo dvadsať dvojky. Pekne stavaného a mužného. Namáhavo som otvorila oči a prvé, čo som zachytila, boli zelené smaragdové oči a kučeravé vlasy. Okamžite ma začala bolieť hlava, keď som si spomenula na toho kučeravého gangstra. Hneď nie je stavaný, pekný a atraktívny.

„Vypadni,“ rozkázala som slabo potichu a skrútila sa od bolesti. Musela som sa prevaliť na chrbát, lebo som zistila, že som pravdepodobne ležala na mojej zašitej rane... ach nie, zasa musím na to myslieť.

„Neboj sa,“ prikázal mi panovačne rozčúlený hlas.

„Aaah, t-t-o sa ti ľah- au – ko povie,“ zasyčala som.

„Nehýb sa,“ znova rozkázal. A ruky mi položil na moje ramená, snažil sa ma pripevniť k posteli, čo ma naštartovalo.

„Choď, choď do riti,“ precedila som pomedzi zuby a snažila som sa brániť tak, ako sa dalo. Ramenami som tlačila naproti jeho rukám a päsťami búšila do jeho hrude, pokiaľ ma nejako nespracoval, ani som nestihla zareagovať ako, ale zrazu som bola prišpendlíkovaná k posteli a sťažka som odfukovala, čiastočne od zúrivosti, čiastočne od bolesti. „Čo odo mňa chcete?“ zakňučala som so strachom v očiach, za čo by som sa najradšej prekliala, takú radosť som mu pravdepodobne musela spraviť, tým, že sa ho bojím... ale jeho postoj sa však nezmenil.

„Roztrhnú sa ti stehy ak nebudeš ticho a neprestaneš sa brániť. A teraz spi a odpočívaj,“ rozkázal mi. Pustil mi ramená a prepichoval ma svojimi očami tak vražedne, akoby ma naozaj chcel zabiť, ak sa mu nepodvolím. Čo som nepochybovala, že by aj urobil, bez zaváhania.

Napriek všetkému by som ho neposlúchla, ale ako mávnutím prútika na mňa narazila vlna únavy a pohltil ma spánok.

***

Teraz sa mi ľahšie otvárali oči, aj keď som takmer okamžite bola oslepená žiarivým svetlom bielych žiaroviek.

Párkrát som zažmurkala, aby som si zvykla na toto ostré svetlo a snažila sa poobzerať naokolo. Bola som pravdepodobne sama, pretože som nikoho nevidela. Snažila som sa posadiť na posteli, a s veľkou námahou sa mi to aj podarilo. Začala som dôkladnejšie študovať izbu. Zdalo sa, že okrem jedného stola, malého stolíka vedľa postele, na ktorej som ležala, tu nič nebolo.