Tak trocha stereotyp

"Domov"

"Nie, nič mi není som v poriadku" snažila som sa presvedčiť učiteľku.
"Závoláme rodičom či by po teba neprišli."
"Nie, hlavne to nie prosím" snažila som sa presvedčiť učiteľku.
"Prečo?? Veď každy na tvojom mieste by sa tešil domou" čudovala sa učiteľka.
"Ale ja niesom každý" začala som po nej kričať.
"Už mám toho dosť zavolám rodičom a bodka" prepodla ma pohladom a odišla.
To nemôže byť pravda. Nemôže im zavolať. Veď to dopadne hrozne. Prečo ma nepočúva??
Bola som na učiteľku strašne naštvaná. Keď som sa vrátila do triedi videla som ustarostení pohlad Táni. Iba ona vedela čo ma doma bude čakať.
"Ja idem za učiteľkou a všetko jej poviem" rozhodne vihlásila Tána.
"Nie, to nespravíš"začala som jej protirečiť.
"Ale ja sa už na teba nedokážem dalej pozeráť"v jej očiach bol vidieť strašní smútok.
"Tak sa na mna nepozeraj" hnusne som jej odvrkla.
Chcela som sa jej ospravedlniť ale v tom vošla do triedi mamina, že ideme domou. Vedela som, že domov nejdeme a, že je strašne naštvaná aj keď sa snaží biť mila. Musela som sa pobaliť a vinst z triedy aj keď som nechcela a radčej by som bola v tej mučiarni. Viem, že to asi nechápete a mislíte si, že mi šibe ale keby ste na mojom mieste cítili by ste sa tak isto. Vyšli sme zo školy a všade bolo hromové ticho. Celú cestu "domou" ani jedna z nás neprehovorila. Celou cestou vládna strašne hrozná atmosféra. V aute sa rozpiesteralo nekonečne ticho pred búrkou.