"Musíme sa porozprávať," počul som hlas. Nemusel som mať otvorené oči aby som ten hlas spoznal. Chytil som Ygrid, magickú palicu, ktorú som mal položenú na kolenách a pokľakol na vlhkú zem, stále som neotváral oči, "otvor tie oči Airen,"
"Nie som hoden, ó Všeotec, aby sa môj hriešny zrak upriamil na vás," povedal som slušne a oči držal silno pri sebe.
"Airen, nehnevaj Ódina a otvor oči!" prikázal mi a ja som ich neochotne otvoril. Zbadal som postavu ktorú som počul v meditácii. Bol to muž priemerného vzrastu, s mohutným telom. Mal dlhé šedé vlasy siahajúce po krk, bradu dlhú, zakrývala mu krk a končila niekde pri hrudnom koši. Cez jedno oko mal pásku a druhé oko bolo tmavohnedé, plné bolesti a múdrosti. Okolo pása mal jednu sekeru a v ruke zvieral štít. Odetý bol v zlatom prúžkovanom brnení a hnedých nohaviciach.
"Pane, prečo ste za mnou prišli?" opýtal som sa a pozrel sa do zeme.
"Blíži sa niečo zlé, Airen. Cítim, že to začne tu. Najradšej by som sem poslal Valkýri, ale tie bránia priechod do Múspellheimu, ohnivý obri chcú zas zaútočiť," povedal a oko zamieril niekde do lesa.
"Všeotec, čo sa blíži?" povedal som a mojím telom prešla vlna strachu.
"Budúcnosť, budúcnosť sveta. A ver mi, nebude to nič dobré. Cítim skazu nášho sveta," zatočila sa mi hlava a ja som sa zaprel o Ygrid, "aired, musím ísť. Ak zacítiš niečo divné bež čo ti tvoje nohy stačia. Či to bude k tomu alebo od toho to je tvoja vec."
"Ó, veľký Všeotec, ďakujem ti za tvoje rady," povedal som a hlboko sa poklonil. Keď som sa vystrel Ódin tam už nebol.
"Takže, Aired, zas si v službách bohov," vzdychol som.
"Pomóc, zachráň ma," začul som kvílenie nepokojného ducha, striaslo ma neznášam duchov. Pozdvihol som Ygrid niekoľko centimetrov nad zem a voľnou rokou som nakreslil znamenie Eihwaz. Táto runa vyzerá ako obrátené Z položené na jednej hrane.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kvílenie pomaly tíchlo až nakoniec prestalo, bolo tu viac ako jedna nepokojná duša. Tipujem zhruba jedenásť. Mne sa podlomili nohy a pocítil som nával únavy. Stretnutie s Ódinom zo mňa vyčerpalo silu a teraz ukľudnenie duší. Musím sa dostať ku Striebornému prameňu, aby som znova získal silu. Postavil som sa a opieral sa o Ygrid, ťažkými krokmi som sa pomaly blížil k prameňu. Cestou som videl pár veveričiek a jedno menšie stádo jeleníc. Už z diaľky som cítil pozitívnu auru. Pridal som do kroku, ale nemalo to veľký účel. Blížil som sa ku prameňu, videl som spiaceho medveďa. Medveď strážiaci prameň otvoril oko a znova ho zatvoril. Dostal som sa ku obrovskej skale, raz za desať sekúnd dopadla malá kvapka striebornej vody. Čo najrýchlejšie som si z krku stiahol maličký pohárik z dreva a položil ho na miesto kde dopadala voda. Keď dopadli tri kvapky zobral som pohárik a vypil jeho obsah. Sila sa mi opäť vrátila. Sadol som si a zopakoval si čo mi povedal Ódin. Hovoril o skaze. Budem potrebovať túto vodu, ale možno budem musieť cestovať. Takže, potrebujem naplniť karafu. Postavil som sa na nohy a prešiel som dvesto metrov popri skale, dostal som sa do jaskyne. Do môjho útočiska, začal som sa hrabať v kope predmetov. Sekera, daľekohľad a plno iných vecí ale žiadna karafa? Nakoniec som jednu našiel rýchlo som ju zobral a čo najrýchlejšie sa vydal naspäť ku prameňu. Karafu som položil na miesto dopadu a usadil sa. Začal som meditovať. Keď som sa prebudil bola noc, karafa bola naplnená zhruba pät centimetrov od dna. Obzrel som sa bol to pokojný večer, medveď stále spal čo bolo dobré. Chcel som si ľahnúť, predsa len meditácia nieje spánok, ale počul som hlasnú ranu až som nadskočil. Rýchlo som sa dostal na nohy a rýchlym krokom som išiel za zvukom. Nech nevznikne požiar, nech nevznikne požiar, opakoval som si v duchu. Keď som sa vyštveral na jeden vrch, pekne som videl miesto dopadu.
"Žiaden oheň," vydýchol som si ale stále som mieril ku tomu miestu...
