NEPOZNANÝ (CZ/SK (Gejmr))

Part 2.

Nastal čas sťahovania. Bola som hore od 4:00 rána. Neriešila som nič iné, iba sťahovanie. Zavolať si sťahovákov, nanosiť krabice a kufre do dodávky, poupratovať byt, odovzdať kľúče domovníkovi, pobaliť potrebné maličkosti, rozlúčiť sa s Danou a ostatnými ľuďmi, ktorých prezývam kamaráti a odísť. A všetko to stihnúť do 9:00. Cesta odtiaľto do Prahy trvá asi 4 až 4,5 hodiny. Kľúče od nového bytu som si mala vyzdvihnúť do 15:00. Čiže pohoda. Stíham si dať sprchu a rýchle raňajky.

Už som sedela v aute na ceste za novým životom, keď mi cinkla notifikácia. Ignorovala som ju. Mala som dobrú náladu, nechcela som si ju skaziť. Vedela som, že to, čo by som v nej našla, by ma nepotešilo. No keď mi prišli ďalšie 3 v priebehu nasledujúcich 5 minút, rozhodla som sa si to predsa len prečítať.

Twitter. Ako inak. Mr. G. Prekvapivo. Zasa ma ovládol ten istý pocit strachu. No teraz som bola rozhodnutá, že mu odpíšem.

Konverzácia na Twittery:

G-Mr. G    F-Ja

G: Neboj se. Chci si s tebou jenom pohrát.
G: Proč mě ignorujete slečno Norbiská?
G: Začínám se bát, že vaše odpověď bude NE.
G: Jenomže já neberu NE jako odpověď.
F: Kto si?! Odkiaľ ma poznáš?
G: Podívejme se, slečna nám odepsala! V klidu, nechci od tebe nic špatnýho.
F: Nechaj ma napokoji! Zavolám políciu.
G: Hah! A co jim řekneš? Neuvěří ti, na mě je policie krátká. A navíc, jestli budeš spolupracovat, brzo to skončí. Slibuji.
F: Čo chceš?
G: Všechno se dozvíš včas. Dnes se potkáme 20:00 na Karlovém mostě. Přijdi sama a včas. Neboj se, poznám tě lehce.

Na poslednú správu som nemala chuť odpísať. Premýšľala som. Celú cestu som váhala, či tam mám ísť, alebo nie. Čakalo ma únavné vybaľovanie a veci okolo toho. Byt som mala navyše na 6. poschodí. No našťastie výťah fungoval, tak som to nemusela vláčiť po schodoch. Keď som dovybaľovala, dala som si sprchu a nachvíľu som si zdriemla.

Neskôr v ten večer:
"Mám riskovať, že sa mi tam niečo stane?" hovorila som nerozhodne. "Hovorí sa, že risk je zisk. Ja osobne by som šla, lenže ja nie som ty." vysvetľovala do telefónu Dana. "Choď. A keby niečo, zavolaj mi." ozvala sa po chvíľke ticha. "Fajn. Pôjdem. Ale mám obavy..." stíšila som hlas. "Každý by mal. Aj ja mám. Ale ak nepôjdeš, už ti nedá pokoj." starostlivo povedala kamarátka a bolo počuť, ako sa pleskla po stehne. Ľahla som si na posteľ a zatvorila som oči. "Ach.. Cítim sa ako vo filme. Akurát neviem, či v komédii alebo horore."

20:00, Karlov most:
Prišla som sem o 5 minút skôr. Vždy som dbala na presnosť. Aj na popravu by som prišla o desať minút skôr. Síce bol august, no ja som sa triasla od zimy. Veľkú úlohu na tom zohrala moja nervozita a fakt, že už je večer a ja mám na sebe len tričko a nohavice. Stála som na kraji mosta hneď vedľa maliara, ktorý sa snažil zachytiť západ slnka. Opierala som sa o múr a premýšľala som. Z mojej činnosti ma vyrušil niečí hlas. Bol ženský. "Prišla si." strhlo ma. Nečakala som ženu. "Pán G mal pravdu. Možno nie si taká hlúpa." pokračovala a popri tom si ma obzrela od hlavy až po päty. "K-Kto..." vydrala som zo seba. "Som číslo 187." povedala neznáma žena prísnejším tónom. Číslo? Čože? "Patrím k Pánovi G už 4 roky. Je nás viac než 800 000, no len pár vyvolených môže "slúžiť" Pánovi G." vysvetľovala. "A koľko je tých "pár vyvolených"? A prečo nepoužívate svoje mená?" bola som čím ďalej tým viac zmätená. Číslo? Slúžiť? Kam som sa to sakra dostala?! "Máte priveľa otázok mladá dáma." zasmiala sa žena a zložila si ruky na hruď. "Najprv sa vás chcem opýtať... Pridáte sa k nám?" spýtala sa žena a znova nahodila vážnejší tón. "K vám? Veď ani neviem kto ste, preboha!" povedala som už hlasnejšie. Nemala som chuť zapliesť sa s nejakou sektou. "Hahahah! To nevie nikto! Ani my sami to nevieme!" smiala sa žena a pristupovala bližšie ku mne. "Dám ti čas na rozmýšľanie. Pán G chce odpoveď do zajtra do 14:00. Stretneme sa tu." povedala prísne neznáma a bez slova odišla. Bolo to najdivnejšie stretnutie, aké som zatiaľ zažila. Bolo plné neistoty, chaosu. Tá žena pôsobila tak vážne. No zároveň pokojne, ba aj utrápene. Bola tak krásna. Neverila by som, že patrí k nejakej sekte. Snažila sa ma vystrašiť. Vzbudzovala rešpekt, no nebála som sa. Viac som sa bála toho nasledujúceho stretnutia a rozhodovania, ktoré ma čakalo.

Neskôr:
Prišla som domov. Už som sa chystala vytiahnuť kľúče, keď som pred dverami môjho bytu zbadala balík. Chvíľu som naň pozerala, no potom som ho vzala a vošla dnu. Vchodové dvere som zamkla. Cítila som sa tak bezpečnejšie. Podozrievavo som prehľadala môj 2-izbový byt. Nikoho ani nič cudzieho pôvodu som nenašla. Balík som hodila na gauč a išla som sa osprchovať. Spravila som si večeru, naliala pohár vína a sadla som si pred telku. Na gauči mi stále ležal ten balík. Rozhodla som sa zavolať Daniele. "Mám ho otvoriť?" spýtala som sa a prehadzovala som si zásielku v rukách, akoby som čakala, že mi krabica zabalená do bieleho papiera napovie niečo viac. "Určite áno!" odpovedala Dana. No jasné, že sa aj pýtam tej správnej osoby. Tej keby sa opýtam, či mám skočiť z mosta, tak mi povie, že áno, že aj tak som vždy chcela vedieť lietať. "Ufff.. Fajn. Idem na to." hlboký nádych a výdych. Hovor som prepla na reproduktor a mobil som položila na stôl pred seba. Roztrhala som papier a otvorila krabicu, ktorú obaľoval. To, čo v nej bolo, ma zaskočilo viac, ako nič nikdy predtým. "No?! Čo je v tam?!" vyzvedala Dana, ktorej som kvôli môjmu zaskočeniu neodpovedala už asi dve minúty. "Ja.. Už musím končiť. Ozvem sa ti. Pa." povedala som a rýchlo som zložila.

Toto nie je možné. To sa mi iba zdá. Je to sen. Určite. Áno.. Teraz sa zobudím. Vravela som si v hlave a v rukách som si pomaly prehadzovala fotky, ktoré som našla v balíku. Boli to fotky z môjho detstva až do teraz. Najnovšie fotky boli fotené dnes večer. Na Karlovom moste.

TO BE CONTINUED