Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

30.

„Fajn." Odvetila som na polceste k nášmu hotelu. „Tak k nej teda pôjdeme na obed." Súhlasila som a ďalej pozerala pred seba. Už sa trochu stmievalo a mňa zaujalo zapadajúce slnko.

„Tak fajn." Nevidela som mu do tváre, no tipovala som, že jeho výraz ostal prázdny. Stále mi vravel, počas tých rokov, čo sme sami žili svoj vlastný život, že ho netrápi jeho vzťah s Melindou, že sa o ňu nezaujíma a že s ňou nechce už mať nič spoločné presne tak isto ako s jeho otcom.

Jasnou odpoveďou a taktiež jasným dôvodom som bola ja. Pretože kvôli mne odišiel, kvôli mne prerušil všetky kontakty a kvôli mne začal od znova.

A čo robím ja ako vďaku po niekoľkých rokoch? Ťahám ho späť, aby ho to pohltilo zaživa podobne ako mňa. Ani som poriadne nevedela ako sa cítil, pretože sme sa o tom momentálne nerozprávali, no tušila som, že ho to zvnútra zožiera. Napríklad, ako skutočnosti, že premeškať niekoľko rokov, ktoré mohol stráviť so svojou sestrou a pozerať sa ako mu vyrastá neter, alebo stráviť posledné roky života svojho otca a postarať sa o neho presne tak, ako to deti zvyčajne robia.

On jednoducho odišiel. Nevrátil sa. A teraz sa znovu dostávame k jasnej príčine – ja. Je pravda, že všetko kazím? Búram? Som prekážka v životoch ostatných ľudí? Mason by to poprel. Rosalie by to poprela. Charles by to poprel. Ale ja viem, že presne tak to je. Som prekážka.

Raz alebo možno dvakrát, teraz si už veľmi nespomínam, pretože som bola na antidepresívach, som sa pokúsila o samovraždu. Cítiť sa sám, ako na vás padá všetka ťažoba sveta, cítite sa ako dôvod nešťastia, ako niečo čo tu nezapadá ... je to fakt zlé. Bolo to hrozné.

Vlastne... skutočne to, čo my, ľudia, potrebujeme a po čom fakt túžime je pokoj. Nie je to ani miliarda peňazí, ani láska či šťastie. Pokoj – keď si konečne môžete povedať , že je po všetkom. Keď už máte istotu, že nič nemusíte riešiť a nič vám neprekáža v žití života. A bonus ešte je, keď si vlastne uvedomíme, že ani my sami tou prekážkou nie sme.

Mne to trvalo takmer celý rok, ak nie viac.

Usmial sa na mňa a pravou rukou chytil tú moju. „Ďakujem, že tu pre mňa si. Cením si to." Vravel.

Chcela som sa usmiať a povedať mu to isté, no v momente sa mi zahmlelo pred očami a žalúdok sa mi prekrútil. Naplo ma a ja som vedela, že keď to nepôjde von, tak sa isto udusím.

„Zastav!" skríkla som. V tom auto náhle zastavilo, až som sa posunula dopredu pár centimetrov. Odopla som si bezpečnostný pás a s rukou na ústach som vystúpila.

Zohla som s k zemi v hrozných kŕčoch v bruchu a dúfala, že ak sa vyvraciam, všetko bude lepšie. Napínalo ma, neskutočne mi bolo zle, no z môjho žalúdka nič nevychádzalo. Znovu som si priložila ruku na ústa, pretože ma odrazu začalo škriabať v hrdle. Keď som si však odkašľala, na ruke som pocítila tekutinu. Pozrela som sa na svoju ruku a uvidela tmavočervenú krv.

Krv.

„Gwen?" bolo to len pár sekúnd a Mason sa ocitol pri mne presne v tom momente, keď som sa vystrašene pozerala na krv na mojich rukách. Cítila som ako stuhol a to som sa na neho nemusela ani pozerať. Mala som pocit, že prestal dýchať, pretože som odrazu jeho prítomnosť vôbec necítila." Si v poriadku? Poď sem." Spýtal sa a z vrecka vybral hygienické vreckovky, ktorými mi začal utierať ruky. Bola som neschopná slova, žalúdok sa mi obracal a ruky sa mi začali triasť. Bola som v šoku.

„Počuješ ma?" pozrel sa mi do očí. „Ako ti je?"

„Ja neviem." Zahabkala som. Poobzerala som sa po okolí a zistila, že sa na nás pozerá pár zvedavých hláv, avšak ani jedna z nich sa pri nás nezastavila, aby nám pomohla.