"Nicol vstávaj!!" Kričí na mňa mama z kuchyne. Otvorila som oči a bol pondelok, zase sa to začína.
Škola je môj najväčší nepriateľ pretože som TUČNÁ.. Po výdatných raňajkách si kráčam po chodbe ľudia si šepkaju a poukazuju na mňa. Nemám tam nikoho, som tam celkom sama.Mojou jedinou útechou je jedlo no nie na dlho musím s tým skončiť, už viac nechcem byť tá ktorej sa každý posmieva aj ja chcem byť krásna a obľúbená. Preto som sa rozhodla SCHUDNÚŤ!! V škole som pretrpela nudných šesť hodin a už som sa nemohla dočkať kedy prídem domov a zostavím si svôj nový dietny plán.. Na internete som našla veľa článkou no najviac ma zaujali pro ana blogy.. Nebola to iba dieta ale bol to pre mňa nový životný štýl. Ana bola akási moja nová kamarátka o ktorej som vedela iba ja a to sa mi páčilo. Je prvý deň mojej diety a my máme matematiku no v mojej hlave som iba ja a moja nová najlepšia kamarátka Ana. Celý deň nemôžem myslieť na nič iné.. Po prichode domov som zaspala v kŕčoch a spala som až do večera. Mama si o mňa začala robiť starosti tak ma nechala doma celý týždeň. Doma som bola sama, keďže otec s nami nebýva a mama išla na služobnú cestu. Pred odchdom som ju ujistila že som v poriadku i keď som nebola. Mala som pocit úzkosti a neskutočný hlad. Snažila som sa na to nemyslieť, no hlad sa stále stupňoval už mi nepomáhala ani voda, ktorej som vypila tak viac ako za celý predchádzajúci týždeň. No hladu som nepodľahla , zaspala som. Celý nasledujúci týždeň to išlo takto za celý deň som zjedla jedno-dve jablká. V nedeľu mala prísť mama, bola som celá v strese ale zároveň aj štastná že toto je už šiesty deň bez jedla. Postavila som sa pred veľké zrkadlo a pomali som sa začala vyzliekať pohlaď na moje telo bol stále príšerný. Nevidela som žiadny rozdiel no keď som sa postavila na váhu bola som nadšená! 76!! neuveritelných 76 kilo. Pri mojej výške 165 cm to bolo stále veľa ale bolo to o 5 kilo menej ako v pondelok. Keď prišla domov mama zhrozila sa vraj som veľmi biela ako bez života. Mne to ale vôbec nevadilo jediné čo som chcela bolo pokračovať. Na život bez jedla som si zvykla veľmi rýchlo a keďže mama bola doma iba jeden deň v týždni nebol to problém utajiť. V pondelok som išla do školy o niečo štastnejšia neviem či pre moju novú váhu alebo aj kamarátku Anu. Keď som prišla prekvapilo ma že v mojej lavice kde som od prvej triedy sedela sama je nejaké nové dievča s nádhernými blond vlasmi. Podišla som k nej ani som nestačila prehovoriť a už na mňa vybehla s kopou informácii. Nechápala som no jedna vec, len jedna mi utchvela v pamäti: "Chcela by som byť tvoja kamarátka. " Túto vetu si pamätám do dnes a to sú dva roky, presne dva roky od toho dňa čo som sa s Karin začala baviť. Teraz tu ležíme spolu, je to žltá depresívna miestnosť obe sme tomu podľahli. Podľahli sme chorobe ktorá je vytvorená touto dobou a nazýva sa ANOREXIA.Bolo ráno pať hodín, všade tma a to strašidlné nemocničné ticho. O chviľu prišla sestrička a doniesla nám raňajky. Bol to nejaký ovocný šalát, ktorého bolo neskutočne veľa! Pozrela som sa na Karin a tá si z nechuťou napichla na umelú vidličku kúsok pomaranča, no nemala odvahu si ho vložiť do úst. Sestrička nás iba v tichosti pozorovala a čakala.. No po hodine absolútneho ticha to už nevydržala a opýtala sa: " Prečo? Prečo to robíte? Chcete zomrieť? " po týchto slovách sme obe naprázdno preglgli. Nikdy som si neuvedomila, že to môže byť také zlé. Zhrozila som sa už iba pri pomyslení na smrť. Na jednej strane som chcela zjesť ten šalát, no na druhej strane som si hovorila že už mám za sebou tak veľa a pokaziť si to pár kuskami ovocia.. To rozhodne NIE! Misku som odhodila na zem a plakala som... Plakala som tak dlho a bez dôvodne až pokým neprišla mama. Chytila ma za ruku, pozrela sa mi do očí a s plačom povedala: " Prosím ťa dievčatko moje vylieč sa.." Akoby chcela pokračovať no potom si iba zhlboka vzdychla a odišla. Dlho som premýšla nad tým či to vôbec chce, či vôbec chce aby som bola zdravá. Mala som pocit akoby som bola na celom svete uplne sama a všetci sa otočili proti mne aj Karin presunuli na innú izbu. Celé dni som sa iba pozerala na obraz ktorý vysel oproti mojej postele. Bola na ňom akási štastná tučná žena. Neskutočne mi niekeho pripomínala no nevedela som si spomenúť koho.. Jeden večer prišla za mňou sestra ako obvikle a pichla mi infúziu, vtedy som si to konečne uvedomila! Veď to je ona, tá žena z obrazu. Nesmelo som sa jej opýtala a ona mi iba milo prikývla. Bolo to tá istá sestra čo mi priniesla ten šalát až teraz my to celé davalo zmysel. Ona si prešla tým istým čím si teraz prechádzam ja. Na ďalší deň som sa nevedela dočkať kedy príde, vlastne ani neviem prečo ale cítila som potrebu ju vidieť. Keď sa otvorili dvere na mojej izbe stála tam ona no nie ako obvikle v nemocničnom plášti ale mala oblečený červený zimný kabat ktorý siahal až po zem. Podišla ku mne a poprosila ma aby som sa obliekla a išla za ňou.. Neváhala som ani minútu, nasadila som si svoje šedé čižmy, hrubú páperovú veteovku a vyrazili sme.
YOU ARE READING
My new best friend Ana...
Teen Fiction16 ročné dievča trpacie anorexiou.. Vyhrá svoj boj alebo zomrie?