Život medzi bielymi stenami

Radosť alebo smútok?

Asi som sa stala závislou na sociálnych sieťach. Neviem načo mi to sem Lucia nosila. Isto mám sklony k závislostiam! Písali mi ľudia, väčšinou chlapci a muži.. dalo sa to čakať. Teraz som tam nonstop a je to úplne super. Nemusím sa už rozprávať sama so sebou vo svojej mysli, ale s ľuďmi, ktorý sú ďaleko a nemusím sa báť, že by som sa im musela pozerať do očí. 

Jack: Ahoj si tu?

Sof445: Som, veď, kde by som už len ja bola

Jack: Ja neviem, možno von? Či to si myslela vážne s tým, že nechodíš von? To ti isto neverím :D

Sof445: Never keď nechceš, veď von je to hrozné

Jack: Prečo myslíš? Mne sa von páči, milujem leto a slnko, ale aj teraz na jar to  nie je zlé.

Sof445: Ja milujem samotu

Jack: Fúúha, si pekná ale dosť smutná, však isto si môžeš vyberať chalanov, čo si neužívaš trochu život?

Sof445: Lebo nechcem, nemôžem

Jack: Možno môžeš, veď väčšina prekážok je len v našich mysliach

Sof445: Ty tomu nerozumieš, ale to nevadí. A inak vďaka za kompliment.

Jack: Rad sa stalo :) Rád by som ťa spoznal aj naživo, ale asi sa budeš báť však?

Sof445: Hej, máš pravdu, ja sa stretávať nechcem 

Jack: Škoda, možno by ti bolo trochu lepšie, keby si mala nejakého kamoša a občas vyšla aj von :D 

Sof445: Ale ja nechcem, nechcem nechcem. Skadial vlastne si?

Jack: Zvolen a ty? 

Sof445: Banská Bystrica

Jack: No vidíš! Veď to je na skok, keď si to rozmyslíš, kľudne napíš a môžme sa niekam prejsť alebo čo.. 

Sof445: Myslím, že si to nerozmyslím. A už musím ísť..

Jack: Kam? 

Sof445: Nebuď zvedavý

Jack: Budem.. veď kam ideš?

Sof445: Do iného sveta.. 

Jack: Aha, tak sa maj :D 

Sof445: Aj ty, čáu

Zavrela som notebook a išla do obývačky. Počula som ako sa tam všetci na niečom smejú. Keď som tam však prišla, všetci stíchli, akoby videli nejaký prízrak.  Sadla som si bez slova na gauč a pozerala na nich. 

"Ahoj Sofi, no čo? Ako ti je?" opýtala sa znova mama. Čo to nevidí, že dobre? Ja som sa len usmiala a čakala, že budú pokračovať v tom ich vtipnom rozhovore. Ale nestalo sa tak, nemohli sa už smiať, keď som prišla. Zobrala som im všetku zábavu, všetku radosť. Asi je okolo mňa nejaká aura diabla alebo čo. Zase sa mi hrnuli slzy do očí. 

"Veď pokračujte, smejte sa ako ste sa smiali, keď som tu nebola. Prečo ste všetci stíchli? Prečo sa na mňa pozeráte ako na blázna a bojíte sa ma? Ja sa chcem smiať tiež, ale nemôžem! Nemôžem! Tak sa smejte aspoň vy!" postavila som sa z gauča a kričala na nich. Asi som to zase prehnala, ale nevydržala som sa tváriť, že všetko je dobré, keď nie je. 

A nikdy nebude..