Jar. Obdobie odprevádzané zimou a očakávané letom. Čas, kedy sa zem prebúdza spod zimnej prikrývky a kuje plány pre zrodenie nového života na lúkach a poliach. Matka príroda zhadzuje biele rúcho, oblieka sa do šiat klíčiacej trávy a kvitnúcich rastlín. Slnko sa začína vyškierať na vyrastajúcu zeleň, naťahuje sa za koreňmi rastlín, štekliac ich , povzbudzujúc k rastu. Stromy maskujú svoje vyziabnuté konáre malými púčikmi za sprievodu šepotu rozmrznutých riek a bzukotu včiel. Medzi prvými návštevníkmi vykukujúcimi na svet patrí aj obyčajne neobyčajná rastlinka nazývaná púpava. Čím ma táto kráska okúzlila? Na prvý pohľad je tak obyčajná, nezaujímavá, pre niekoho aj nepovšimnutá. Azda ukrýva v sebe niečo viac ako len chabú stonku a strapatú žltú hlavičku? Neoplýva ani výraznou vôňou, farebnosťou či jedinečným tvarom. Tak čím je táto kráska zaujímavá? Rastie v úplnom tichu bez zvedavých očí na šírich lúkach, nenápadne pokrýva zeleň žltými kruhmi hláv , avšak v nej sa skrýva omnoho viac ako na prvý pohľad...Čas. Čas je ukazovateľom jej krásy. Ako plynie čas, jej život sa kráti a ona nadobúda na svojej kráse. Jej nádhera tkvie práve v jej umieraní. Na jednej nôžke drží celý svoj život , z obyčajnej sa stáva pútavá ľahkosť , z jednoduchosti pompéznosť, fádnosť mení tvár na príťažlivosť. Stáva sa krehkou, no zároveň ukazuje svoju silu súdržnosti jednotlivých častíc , držiac sa za ruky , tvoriac sivkastú gulu. Čas. Čas, opäť rozhodne o jej konci. Za pomoci vetra rozfúkajúc sa vôkol nej, odníma jej kapitoly života po kúskoch po okolitej lúke...S vánkom za chrbtom tancuje nad šírim svetom až kým nedoplesá na rozohriatu zem. S nesmiernou ľahkosťou hrdo opúšťa svet táto prekrásna rastlina....ešte jeden výdych vetra na jej telo a opúšťajú ju posledné kúsočky krásy...stáva sa cudnou stopkou so zanechaným ohúreným dojmom pre sledujúcich divákov.
