Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

36.

Ako ďaleko som bola ochotná zájsť? Ďaleko. Príliš ďaleko. Toto bolo jednoznačne príliš.

V ten posledný deň, ktorý bol mojou jedinou nádejou nevyzeral veľmi sľubne, no nakoniec sa ukázalo, že nádej fakticky zomiera posledná.

Dokončila som to. Áno, dokončila.

Môžem hrdo predniesť, že som to dokázala a v ten deň som z nemocnice odchádzala úplne šťastná. Nedala som na sebe poznať, že som vyčerpaná. Nedala som na sebe poznať žiaden z pocitov, ktoré som v ten moment zažívala – rozhodla som sa to nechať si všetko pre seba.

„Nechceš to ísť nejako osláviť?" spýtala som sa Masona, keď som v laboratóriu odkladala do šuplíka na zámok zoznam použitých antibiotík a ostatných látok nášho lieku. Bola som pokojnejšia, ak som vedela, že všetko dôležité, čo sa točí okolo výskumu je zamknuté a ochránené pred ľuďmi, ktorí sa rozhodli ísť proti mne. Proti tomu, čo je správne.

Dával si dole biely plášť. Mal ho oblečený na svojom vždy elegantnom obleku a musím priznať, že vyzeral veľmi dobre. No nepozerala som sa na neho ako na niekoho, kto by sa mi páčil, alebo by mi bol nejako sympatický. Vtedy som ešte mala pred očami len Caspera a život s niekým iným som si vôbec nedokázala predstaviť.

„Osláviť?" otočil sa na mňa s úškrnom. „Len my dvaja?"

„Isteže nie!" zavrhla som ihneď. Neušlo mi ako sa pousmial. Líca mi začali horieť, pretože som sa za svoju náhlu reakciu trošku hanbila. „Ja len... nechcem ísť domov."

„Domov ku Casperovi?"

Prikývla som. „V poslednom čase nám to spolu neklape." Priznala som a odvrátila pohľad. Nechcela som, aby vedel, čo cítim. Čo vo mne vrie a hlave čo prežívam, pretože som nebola pripravená zdieľať s niekým moje súkromie – a s Masonom už vôbec nie. Stále bol pre mňa cudzím človekom.

„Kvôli tomu výskumu však?"

„Áno." Skôr ako sa stihol pýtať ďalšie otázky, dala som si svoj biely plášť dole a svoje kroky nasmerovala k východu. „Zavolám svojim priateľom a pozvem ich do bistra. Pridáš sa tiež?"

Mason nakoniec prikývol a to ho nebolo treba presviedčať pridlho. Zavolala som Rosalie a Charlesovi, či by si vedeli zariadiť dnešný večer v môj prospech. Rosalie mi povedala, že to nebude problém, pretože dnes večer má deti na starosti jej mama.

Z nemocnice sme šli v Masonovom aute, ktoré bolo asi také luxusné ako to Casperovo, a zviezli sme sa do centra mesta, presnejšie do jedného z najlacnejší americký bistier. Bolo to presne to pravé americké bistro z filmov.

„Prečo ideme osláviť takýto úspech do jednoduchého bistra?" spýtal sa, keď sme zabáčali na parkovisko. „Nie je to škoda?"

„Je jedno, kde predsa budeme, no nie?" pozrel na mňa, nuž nič nepovedal. Možno ho prekvapila moja skromnosť a to, že môj život sa netočí len okolo najdrahších reštaurácií a VIP priestorov. Isteže, Casper taký bol... a predpoklad bol teda jasný – ja som mala byť rovnaká, pretože som jeho priateľka.

Jeho priateľka, ktorá nevie pochopiť, že život znamená viac než len tolerovať človeka, ktorý si lásku, ktorú sa mu poskytuje absolútne neváži. A využíva ju.

Niekedy som sa zamyslela a pýtala sa samej seba, prečo to tak vlastne je? Prečo chce Casper práve mňa, keď môže mať hocijaké iné krásne dievča, omnoho krajšie ako som ja? Mohol si nájsť nejakú podľa jeho predstáv. Nie mňa, pretože ja som taká rozhodne nebola.