Ako prežiť?

16. kapitola

Ako tak plynul čas, všetci strácali nádej. Ashton v kóme, Gabriela stále nezvestná, Oliver prepracovaný, Max na pokraji psychického zrútenia... čo im malo tú nádej dodať? Asi by som vám ale mala vysvetliť pár vecí.

Keď Ashtona vytiahli z auta, lekári ho okamžite previezli do najbližšej nemocnice kde podstúpil hneď niekoľko zložitých operácií. Hlavu stačilo umyť, pozašívať a obmotať obväzom. Otras mozgu prejde. No na päťkrát zlomenú ruku mu naprávali pomaly štyri hodiny. Ešte šťastie, že je pravák. S hrudníkom to však bolo ťažšie. Nemusíte sa báť, ten ratovali ako prvý. Dobre, zároveň s hlavou. Ale späť k hrudi. Okrem snáď milióna škrabancov od rozbitého čelného skla mal zlomené dve rebrá a cez celé brucho nepekne vyzerajúcu modrinu, ktorú bolo treba taktiež ošetriť. Až na tie rebrá a ruku to ani nebolo tak hrozné, ako to vypadalo. Jeden problém tu však i napriek tomu bol a rozhodne nebol malý. V aute za sebou zanechal doslova krvavé more a cesta do nemocnice tiež ohľadom strácania krvi nebola moc ružová. Aby sa jeho telo dokázalo zotaviť, lekári ho pomocou liekov udržujú v kóme už piaty týždeň, čo je rizikové. Úraz bol však vážnejší ako si mysleli.

Gabriela. To je už samostatne riešená vec. Po nehode prehľadávali celé dni les a krajinu v blízkosti nehody, prešli všetky nemocnice, jej fotka je snáď aj v školských novinách a výsledky žiadne.

Oliver sa stará o gang, ktorý popri práci stráži Amy s Kath a samozrejme Asha. Len tak medzi nami, hľadanie Gabriely Black patrí už medzi náplň práce každého jedného člena. Tehotná manželka a nepreberajúci sa brat mu však situáciu rozhodne neuľahčujú.

No a Max, z chalana kedysi plného sily a elánu sa stala chodiaca troska. Žiaľ za sestrou utápa v alkohole a zlosť zo svojej neschopnosti si vybíja v telocvični, kde trávi deväťdesiat percent svojho voľného času.

Späť však do prítomnosti a zaujímavým úkazom v nemocnici na oddelení JIS – Jednotky intenzívnej starostlivosti. Lekári už konečne aspoň ako tak spokojní s Ashtonovým stavom vysadili lieky a teraz sa už len čaká na jeho prebratie. „No tak, braček, švihni si. Nemám na teba celý život." Zamrmlal si popod nos po troch hodinách na nepohodlnej stoličke Oliver a vzápätí sa rozhodol, že prechádzanie asi bude lepšie. Pre jeho psychiku moc nie, no pre jeho sedaciu časť tela určite.

„Ako lev chytený do klietky, braček." Ozvalo sa z postele zachrípnutým hlasom a Oliver v šoku nevybral zákrutu. „Tie steny sú ale tvrdé." Posťažoval sa, no keď mu došiel dôvod jeho nárazu, mohol brata aj udusiť v objatí. Najprv objatie, potom výčitky a facky obhájené tým, že ho vydesil.

Keď sa po pár hodinách konečne dostal k slovu mladší z bratov, začal svoj monológ lekár. „A vás môžem viete čo." Pomyslel si vytočený Ashton a bez ohľadu na slušnosť skočil doktorovi do reči. „Kde je Gabriela? Je v poriadku?"

„Takže pamäť nepoškodená. Dovidenia." Zhrnul v rýchlosti doktor a po pozdrave za ním zostala len prachová stopa. Oliver mal však neopísateľnú chuť ho napodobniť a vziať nohy na plecia. Aj keď sa Ash len teraz prebral z kómy, je do Gabriely cvok a spraví pre ňu hocičo. „A pre informácie o nej taktiež." Doplnil ma nešťastne Oliver a začal si chystať slová vhodné na opísanie vzniknutej situácie. Žiadne ho ale, prekvapivo, nenapadali.

„Oliver." Zavrčal varovne na brata pacient a stále čakal odpoveď, ktorá nie a nie prísť. „Gabriela je nezvestná. Už od nehody!" vyhodil rukami do vzduchu na znak kapitulácie starší z bratov a s obavami sledoval svojho brata, ktorému sa po lícach kotúľali slzy. „Toto som práve počuť nechcel." Posťažoval sa mi Ash a bol by sa aj bránil, že on neplakal, no keď si pretrel tvár, líca mal skutočne mokré.

„Skúsili sme všetko. Nemocnice, márnice, sanatóriá, blázince, motely, hotely, krajina v okruhu päťdesiatich kilometrov bola prelezená na kolenách. Chlapi ju hľadajú každý deň, ale sme bezmocní. Dochádzajú nám nápady." Priznal sklamane s výsledkom Oliver a so strachom v hlase volal sestru pokúšajúc sa brata udržať na nemocničnej posteli. Prístroje pípali ako besné, infúzia tiekla do prázdna, lieky na upokojenie neúčinkovali a piati ho nevedeli udržať na mieste dlhšie ako pár sekúnd. Na to, že strávil päť týždňov v bezvedomí, má sily dosť.

„DOSŤ! REVERZ! DAJTE MI PODPÍSAŤ REVERZ! IDEM DOMOV! MUSÍM NÁJSŤ GABRIELU! MUSÍM! MILUJEM JU, MUSÍM JU NÁJSŤ! MUSÍM!!!" jeho zúfalstvom prešpikovaný hlas by bol počul aj hluchý. Reverz mu dať odmietali, no ako čoskoro zistili, to, že je niekto po dlhšom „spánku" a na pokraji psychického zrútenia zo straty milovanej osoby, na sile skutočne neuberá. Skôr ju to znásobuje. A tak sa nie je čo čudovať, že o necelé dve hodiny už sedel Ashton v aute nadávajúceho brata a viezol sa domov. Ruka, ktorú mal stále zabalenú v sadre, ho bolela ako čert, no nemienil to pred Oliverom priznať. Ten by ho bol zatrepal do tej nemocnice naspäť. Tak čo iné mu zostáva, ako bolesť pretrpieť? Správne, nič.

Zatiaľ čo dvaja bratia v aute nadávali - starší na celý svet, mladší v duchu – Max vo svojom dome viedol ťažký vnútorný boj. Bude lepšia írska alebo škótska whisky? „Z írskej ma bude hlava bolieť dlhšie, ale zase škótska je drahšia. Tak to skombinujem, zle mi bude tak či tak." Rozsúdil spravodlivo súboj Mozog vs. Alkohol Max a skutočne do rúk chytil obe fľaše, ktoré mal v pláne odniesť si do izby, aby opitý nemusel zdolávať schody.

Jeho plán však prerušil zvoniaci telefón niekde v priestoroch domu. Prvé tri hovory sa mu podarilo odignorovať, no keď sa otravné zvonenie rozoznelo už štvrtýkrát po sebe s ani nie pol - minútovým rozdielom, prestalo ho to baviť.

Fľaše položil na barový pult tak opatrne, akoby to bol celý jeho život. A teraz tá horšia časť. Nájsť tú pekelnú krabičku vydávajúcu diabolsky hlasný zvuk. Celý dom bol hore nohami, no telefón bol aj napriek tomu stále nezvestný. Alebo? „Čo, pre Krista, robí telefón v chladničke?" pýtal sa sám seba a zároveň aj mňa zmätene, no ani jeden sme nepoznali odpoveď. Nemôžem ho sledovať dvadsaťštyri hodín denne. Mám aj inú prácu.

„To snáď žartuješ!" vykríkol naštvane a rozmýšľal, či telefón rozbiť hneď alebo až o chvíľu. Dve hodiny hľadá neustále vyzváňajúci telefón a keď ho konečne nájde, človeka s utajeným číslom prestane telefonovanie baviť? Vážne?! No na druhú stranu, keď sa na to teraz tak spätne pozerám, to „upratovanie" nebolo až tak zbytočné. Našiel päť už pol roka nezvestných tričiek, tri tlmiče na zbraň bez zbrane, papiere (ktoré mal pred vyše rokom odovzdať Ashtonovi, ups) a vysokoškolské skriptá. Čo ale robili zamotané v poťahu gauča nevie nikto.

Na zlosť kvôli telefónu však zabudol hneď ako sa areálom rozniesol bossov návrat domov. Býva od jeho domu najďalej, no prišiel tam ako prvý. Možno si predsa jeho švagor pamätá niečo, čo by im mohlo pomôcť Gabiku nájsť. Musí.

Skôr ako však stihol švagra aspoň pozdraviť, telefón v zadnom vrecku jeho nohavíc sa opäť ozval. Rýchlosťou svetla hovor prijal a pripravený spustiť krik sa zhlboka nadýchol. Na krik však nedostal priestor. „Maxim?" rozklepaný hlas znejúci z reproduktora si nemohol s ničím zmýliť. Sníval o ňom už nejakú tu dobu. „Megan?" jeho reakcia bola viac než očakávaná. Zmätenie a nechápavosť. „Megan čo sa stalo? A odkiaľ máš moje číslo?" otázky opúšťali jeho ústa omnoho skôr ako si ich stihol premyslieť.

„Po-potrebujeme po-pomoc. Ja a G-gabriela. Alex nás väzní v tom starom s-sklade na seve-severnom pobreží Tu-turecka. M-max, p-prosím... j-ja n-neviem ako d-dlho to tu e-šte vydržíme..." po tejto jej vete bolo spojenie prerušené a Maxovi hodnú chvíľu trvalo uvedomiť si význam jej slov.

„Megan. Gabriela. Alexander. Starý sklad na severe. Turecko." Vykoktal zo seba stále šokovaný Max a ľuďom okolo neho, najmä jeho švagrovi, nebolo treba počuť viac.

„Letíme do Turecka! Všetci ozbrojiť a na súkromné letisko nachystať triskáče! POHYB!" odrazu tá bolesť ani nebola tak silná ako si myslel. Alebo iba dostal nádej?