Keď som v stredu išiel na ďaľšiu hodinu doučovania, cítil som sa veľmi trápne.
,,Čo si ona musí teraz myslieť?!" povedal som si v duchu.
Ako som sa tak blížil k triede, bol som stále viac nervózny.
,,Čo ak to zase poseriem?".
V momente ked som vošiel do triedy a uvidel som ju, všetko bolo v poriadku. Bolo to ako by sa mi zjavil anjel.
Prišiel som k jej stolu, usmiala sa na mňa, ja na ňu a opáť to bolo trápne.
Sadol som si za stôl, a začala vysvetlovať.
Po pár minútach som jej skočil do reči a opýtal som sa jej: ,,Pani učiteľka, máte ma rada?"
Prekvapane pozrela ma mňa a odvetila ,,to čo je za otázku?!"
,,Odpovedzte mi prosím." naliehal som.
,,Mám ťa rada. Ako žiaka samozrejme."
Sklonil som hlavu k zemi so smutným pohladom.
Jemným hlasom sa ma opýtala prečo ma to zaujíma. Smutne som odpovedal ,,Nechajte to tak"
Od tej chvíle som na pár týždňov stratil záujem o život.
Ona si to však všimla a spýtala sa ma ,,Čo si jak?!" Prekvapene som sa na ňu pozrel a začal som sa smiať. Nato sa začala smiať aj ona. A keď som sa pozeral na jej prekrásny úsmev podobný ako má moja spolužiačka, vedel som že ju stále ľúbim...
