Potom ako sme sa fajnovo pohádali s angličtinárkou, som angličtinu doslova neznášal. Cez hodinu aom sral na ňu a ona na mňa. Zlé na tom bolo, že aj keď som napísal písomku dobre, dala mi päťku.
Čakal som kedy ona dolezie za mnou, ale už som to ďalej nemohol nechať tak.
Išiel som teda za ňou na nácvik divadla.
Prišiel som tam. Keď ma uvidela, už ma vyhadzovala.
,,Musíme sa porozprávať!"
,,O čom?!"
,,Odpuste mi ako som sa správal."
,,Vážne si myslíš, že to vyriešiš jednou vetou?!"
,,Nie. Ale ako to mam napraviť?"
,,Nato musíš prísť sám."
Čo ti nejde?! Už sa jej aj ospravedlním a furt nič. A ešte hento zadrbe že sám na to mám prísť.
,,A mimochodom. Prečo si sa ma vtedy pýtal, že čo nemáš ty čo má on?"
Už len nato som čakal kedy sa toto opýta.
,,Nechajte to tak." odpovedal som.
Aspoň dačo sa udialo v tento zasraný deň. Pomôcť mi to asi nepomohlo, ale aspoň vie, že ma to mrzí.
Teda dúfam, že to vie.
