Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

44.

Washington D.C, USA, 2017

„Vy sa chcete vrátiť do Calgary?" rozkašľal sa Casper pri tom, akom sme všetkým hneď po našom príchode oznámili naše plány do blízkej budúcnosti. Casper to očividne nezobral veľmi dobre. „Ste sa zbláznili vy dvaja?"

„Ste si istí, že sa teraz chcete vrátiť do Calgary?" spýtala sa Ophelia sediac na kolenách svojho manžela. Miles si ju obchytil rukami okolo pásu a zízal na nás ako všetci ostatní. Pozrela som na Mason a prikývla na znak toho, že súhlasím so všetkým, čo povie.

„Teraz je ten správny čas. Koniec koncov liek je na dobrej ceste a nemyslím si, že vám tu Gwen bude pár dní chýbať," presviedčal ich. Casper prekrútil očami a rozhorčene si niečo mrmlal pod nosom.

„Samozrejme, že nám tu bude chýbať!" rozhorčoval sa Casper. „Nevidím v tom nič prospešné, ak sa vy dvaja vytratíte na nejaký čas preč!"

„Ale tvoj názor nikoho nezaujíma, Casper," Mason sa nedal a začal na neho slovne útočiť. Chytila som Masona za ruku, čím som mu chcela dať najavo, nech to so svojimi slovami veľmi nepreženie. Vzhliadol ku mne, no nič nepovedal. „Odkedy ste sa dali na tento výskum, s Gwen už nemáme svoj vlastný život. A ako je všetkým známe, veľa času nám už nezostáva."

„Máš pravdu," pritakala Rosalie. „Z tohto hľadiska je to úžasný nápad. Veď prečo nie? Je nás tu dosť a zatiaľ všetko zvládame."

„Taktiež, ak sa niečo prihodí, budeme stále na telefóne," zapojil sa do toho Charles. Úsmevom som mu poďakovala a ten mi pohľad ihneď opätoval.

„Môžem na slovíčko, Gwen?" prehovoril Casper mojim smerom.

Vedela som, že Masonovi sa to nebude veľmi páčiť, no súhlasila som. S Casperom sme sa presunuli do obývacej miestnosti, ktorá bola celkom prázdna. Posadila som sa do pohovky a počkala, kým urobí to isté.

„Ak ti ide o to, aby si ma presvedčil..."

„Nejde tu o to. Ak tak veľmi chcete ísť preč odtiaľto, nech sa páči," rukou kývol do neznáma, čím vlastne myslel Calgary alebo hocijaké iné miesto ďaleko od neho. „Skôr sa bojím, či by si to zvládla po zdravotne stránke."

„Ty sa o mňa fakt nemusíš báť, Casper," nezaujato som predniesla.

„Bojím sa o to, že sa nedožiješ dňa, kedy sa liek vynájde."

„Ja sa ho musím dožiť," zamračila som sa.

„A tu je ten hlavný problém," pozrel mi do očí a skúmal, čo si asi myslím. Skôr som sa zamýšľala nad tým ako sa cítim a musím povedať, že nijak zvlášť zle mi nebolo.

„Cesta do Calgary to neovplyvní," postavila som sa z kresla a vydala sa naspäť k ostatným. „Týmto končím našu debatu."

„Gwen, počkaj!" skríkol potichu, aby to nezačuli ostatní. Otočila som sa naspäť k nemu a čakala, čo odo mňa bude chcieť. „Sľúb mi, že mi budeš písať. Potrebujem sa uistiť, že bude v poriadku."

Neviem prečo Casperovi tak veľmi záležalo na tom, aby som bola v bezpečí. Možno to bolo tým, že sme sa v poslednom čase ako priatelia dosť zblížili alebo sa len bál, že bezo mňa sa liek nevynájde ani keby z neba padali fašírky.

Mal tu dosť talentovaných ľudí, toho sa báť rozhodne nemusel.

„Budem," prikývla som nakoniec s úplne vážnym výrazom v tvári. „Pochop ma. Chcem si trochu oddýchnuť. Spolu s Masonom."