Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Píšem o zimných vtákoch. O mŕtvych stromoch a studenom snehu. O sne v zimnom parku a o malom svetlovlasom chlapcovi, ktorý zachránil malé pehavé dievča. Možno to nebol sen, vravím si, keď pretočím na ďalšiu stranu, možno to bolo len príliš dávno, aby to bolo reálne.
Poškrabem sa na nose a píšem ďalej. Písmo je drobné, a tak roztomilo guľaté.
Keď sa však domom roznesú jemné tóny klavíra, zodvihnem hlavu a zabudnem na svet vôkol seba i na vtáky a sneh.
Pero mi klesne do lona a ja hľadím cez stenu, akoby som cez ňu dokázala dovidieť až do obývačky. Postavím sa zo širokej parapety a nečujne, po špičkách, podídem až ku dverám. Pootočím kľučkou a vykuknem von. Vzduch je čistý. Opriem sa o rám dverí, privriem oči a nechám sa unášať ľúbeznými tónmi. Srdce mi pod náporom adrenalínu trepoce, vynecháva údery, žalúdok mi šteklia krídla pestrofarebných motýľov a líca mi blčia červeňou. Cítim to.
Neodvážim sa však pristúpiť bližšie. Možno mám strach a možno si len myslím, že to nie je správne.
Rána sú ako nové začiatky. Budík zazvoní a donúti moju myseľ pracovať. Jesenné rána však strácajú na svetle a na teplých slnečných lúčoch. Nepomáhajú ani jasnofarebné kvety namaľované na stenách izby, ohriať ma musí až sladké kakao a čerstvo upečený koláč mojej starej mamy.
„Máš dnes ťažký deň, miláčik?" spýta sa ma. Zjem posledné sústo a usmejem sa na ňu.
„Mohlo by to byť aj horšie, starká," ubezpečím ju. Spokojne prikývne a odpije si zo svojej čiernej rannej kávy. Práve ona ma naučila, že sa na veci treba dívať z tej pozitívnej stránky. Snažím sa byť dobrým učňom.
Do školy ma vezie brat na svojej starej dodávke, ktorú mu otec dovolil kúpiť v bazáre nášho strýka. Začiatkom týždňa má auto vždy zvláštnu vôňu, až sa tých desať minút jazdy obávam o svoj holý život či náhlu smrť, ktorú nebude vedieť nikto vysvetliť. Zakaždým si však len zastrčím slúchadká do uší, zahľadím sa von oknom, pričom sa pokúšam zbytočne nenadychovať a úpenlivo ignorujem podivné nadskakovanie Philipovho auta.
Pred školou bez slova vystúpim a vôbec sa mu nepozdravím, pretože viem, že má nevrlú náladu i napriek tomu, že si spieva to svoje R&B.
„Och môj bože, Silver, neuveríš, čo sa práve prihodilo!" Vysoké dievča v pletenom svetri do mňa takmer vrazí. Keď sa stretneme na schodoch pred vstupom do školy, energicky ma schmatne za ruku a ťahá dnu medzi študentov.
„Dobré ráno aj tebe, Roxy." Namiesto energickej odpovede ju energicky pozdravím. Iba si prehodí dlhé vlasy z jednej strany na druhú a nadšene sa na mňa zazubí.
