Tak trocha stereotyp

Boxovacie vrece

Hneď ako sme prišli "domov" začala som sa báť. Mamina zaparkovala a ja som chcela vystúpiť z auta keď mi chytila ruku a zapozerala sa mi do očí.

"Ocino je už doma. Otvor mi garaž a choď za ním dnu. Viem, že to z.."

"Nechcem od teba nič počuť" skočila som jej do reči lebo som ju viac nemohla počúvať. Zobrala som si veci a vystúpila som z auta. Zobrala som si od mamini klúče a otvorila som jej garáž. Pomalím krokom som sa približovala k dverám. Nechcela som ich otvoriť, mala som chuť otočiť sa a utiecť. Utekať daleko na moje obľúbene miesto, ktoré poznám iba ja ale nešloto musela som sa postaviť strachu zoči-voči. Snažím sa o to už dva roky ale zatiaľ sa mi to nepodarilo. Dva celé roky sa na mojom tele objavujú modryny a ja stále klamem, že som sa buchla alebo som spadla. Iba Táňa vie pravdu iba ona vie čo sa v našej rodine deje a za akého ožrana sa moja mamina vydala. Stále mi tvrdí, že to prestane a, že sa s ním rozvedie ale nikdy to nespravi. Neprežila by to ako by ju vžedcy ohovárali. Radčej sa bude ticho prizerať. Pred dverami som sa hlboko nadýchla a otvorila ich. Nestihla som sa ani pozrieť na chodbu, hneď na mojom pravom líci pristala facka. 

"Prečo niesi v škole??"

Začal po mne škriekať môj otec. Dobre vedel prečo tam niesom ale to mu nestačilo. Potreboval to počuď odo mňa aby ma mohol zmlátiť. Nikdy mu neunikla ani jedna príležitosť zbiť ma.

"Lebo mi je zle a tvoje facky k tomu iba viacej dopomáhaju."

Možno som sa ho bála ale to mi nezábranilo v tom aby som mu papulovala. Za tie dva roky som sa už naučila, že ta bolesť prejde ale keď ho necham len tak do mňa boxovať tak to bude ešte horšie.

"Ako sa to somnou rozprávaš. Nemaš právo po mne kričať ja som tvoj otec a mna budež počúvať. Ty si tu nikdo."

Kričal po mne ako zmyslou zbavení.

Vedela som, že to nebola otázka a preto by som nemala nič nehovoriť alebo sa ospravedlniť aby sa mi neušla dalšia facka alebo kopanec ale ja som nedokázala len tak počúvať urážky na svoju osobu aj keď odvrávanie mi prinieslo ešte viacej bolesti.

"Rozprávam sa ako s človekom, ktorý pre mňa nič neznámená, ktorý mi zničil život a myslí si, že sebou necham zaobchádzať ako z boxovacím vrecom. Budem kričať po každom kdo kričí po mne lebo oby dvaja žijeme v tomto svete a toto je demokracia."

Začala som po ňom kričať tak ako on po mne aj keď som vedela, že to celú situáciu iba zhorší a ujde sa mi ešte viacej rán ako obyčajne.

"Tak toto si prehnala."

Vedela som to aj sama, nemusel mi to hovoriť.

"Áno všetko ja a ty si nič nespravil, ty si ku mne vždy taký dobrý."

Hneď ako som to dopovedala mi letela dalšia facka tentokrát na lave lice. Hneď som si chytila lice a vedela som, že tam budem mať otlačok v tvare jeho ruky, ktorý nezakrije ani kilo make-upu. Slzi sa mi tlačili do oči ale nechcela som aby sa objabili na mojom líci. Potom by bol spokojní vedel by, že mi ubližuje a bol by spokojní.

"Ešte stále maš chuť mi odvrávať?"

Opýtal sa ma s úsmevom na tvári lebo videl moju skrivenu tvár od bolesti. Nechcela som mu odpoveda lebo v mojom hlase by bolo počuť strach a utrpenie.

"Nepočuješ ma??"

Kričal po mne dalej a ja som v tom momente zistila, že keď ho ignorujem tak ho to vie poriedne naštvať. Keďže som mu stále neodpovedala tak ma kopol do nohy. Načo som sa zosipala na zem od bolesti a slzy som už v sebe neudržala a vyhrkli mi z očí.

"Prečo beháš po dome v topánkach??"

"Ak si si nevšimol tak nebéham lebo si ma kopol do nohy ale ti asi nevydýž." Vyhrkla som na neho zo slzami v očiach, ktoré my pomali stekali po líciach. Toto sa mi asi vážne len zdá. Veď sedým na zemi a plačem tak ako môžem behať?? On je úplne slepý.

"Tak asi chceš ešte jeden kopanec aby si sa naučila neodvrávať."

Zrejme čakal, že ho budem prosiť na kolenách aby prestal ale taká ja niesom nikdy sa na to neponížim aj keby ma mal zabiť.

"Kludne si poslúž, ja sa na chvílu zahram na tvoje boxovacie vrece." Vedel som, že to iba zhoršujem ale taká som ja proste bola. Nedokážem byť ticho kwď mi ubližujú aj keď to znamená ešte viacej bolesti.

"Okamžite sa vyzuj!"

Dalej po mne kričal a ja som už plakala a z očí mi tiekli slzy. Snažila som sa ich skriť ale nešloto aj tak si ich všimol. S bolestami som sa pokúšla zohnuť nohu ale strašne to bolelo. Skrivila som tvár a na líciach sa mi objavilo ešte viacej sĺz. Usmieval sa lebo videl, že ma to bolí, vedela som, že mu to robí radosť ale ja som mu tu radosť nechcela dopriať.

"Pohni si!"

Zakričal na celý dom a išiel sa zahnať, že ma kopne keď v tom niekdo zazvonil. Zlakla som sa lebo som vedela, že potom to bude ešte horšie ako do teras.

"Vyzuj sa a choď do izby, potom sa ešte porosprávame."

Povedal potichšie aby ho náhodou náš neznámi hosť nepočul. Snažila som sa čo najrýchlešie vyzuť ale noha do ktorej ma kopol stále bolela, kedže som mala na sebe len kratasi tak som hneď zbadala na píštale nepeknú modrynu. Otec prešiek k dverám a otvoril ich.

"Ahoj"

Povedal milým hláskom ani som nepotrebovala počuť odpoveď a hneď som vedela, že prišla domov moja sestra. Emka je jeho zladíčko a neda na nu dopustiť. Mám ju rada aj keď niekedy sa pohádame.

"Ahoj veja"

Pozdravila sa mi keď už bola v nútri. Chcela som sa jej odzdraviť ale predbehol ma oco.

"Ju si nevšímaj."

Povedal jej chladným hlasom bez špiku emóci.

"Jasne ja som v tejto rodine nikto."

Možno som už mala dosť a vedela som, že najhoršie čo môžem spraviť je odvrávanie ale inak to nešlo.

"Presne tak už si sa to mohla naučiť."

Odpovedal mi. S úsmevom na tvári lebo mne stále dole lícami stekali slzy.

"Teraz zmizni do izby a žiadne výchadzanie."

Tak ako vždy celý deň zavretá v izbe.

"Ešte mi daj telefón a môžeš ísť."

Stále vravel kludním hlasom lebo pri nás bola moja sestra. Vie síce, že ma bije ale jej to je jedno. Vižíva sa v tom, že ju nije, že ona je "anjelik", ktorý nemá modryni a jazvi po celom tele. Vybrala som s tašky telefón a podala mu ho. Vítazoslávne sa na mňa usmial.

"No vidýž, že to ide aj bez odvrávania."

Povedal mi a stále sa namna usmieval. Zase som to vzdala zase som mu podlahla.   Sklamala som samu seba. Slzy sa mi ešte viacej rynuli z očí. Nie, preto, že by ma niečo bolelo. Na bolesť som zabudla. Ale preto, že som mu zase podlahla. Zase som zo seba nechala spraviť debila a on sa mi iba posmieval. Som sama zo seba zhnusená. Postavila som a chcela som sa otoči keď som na ramene zacítila niekoho ruku.

Tak čo poviete?? Stále to je stereotyp?? Neska máte dlchšiu časť ako odškodné zato, že som už dlho žiadnu časť nepridala.  Budem rada za každý komentár, berem aj kritiku, veď bez nej to preca nejde. Táto čas má 1239 slóv. 😘😘