Tak trocha stereotyp

Sklamaná

Otočila som sa a zbadala som maminu. Nikdy sa nepozerala ako mi ubližuje. Vždy to ignorovala ako by sa to ani nestalo. V očiach mala síce slzy ale to ju neospravedlňovalo. Prečo sa s ním nerozvedie?? Prečo sa od Neho neodstahujeme?? Všetko mi to bolo divné  a nechápala som tomu ale keď som sa nato opýtala maminy tak povedala, že ho miluje a nechce ho opustiť. Ale to znamena, že mňa nemiluje?? Vôbec jej nevadia moje modriny po celom tele?? Každý týždeň mi pomáha vimýšlať výhovorky na otázky ohladom mojich modryn. Nikdy za mnou neprišla a neobjala ma, nepovedala, že to bude dobre a spolu to zvládneme a práve toto mi chýbalo obyčajna materinská láska, ktorá v našej rodine neexistovala. O tej otcovskej tam nebolo ani chýru ani slychu.

"Utri si slzy a neplač. Si predza silná žena a tie nikdy neplaču"

Povedala mi mamina a snažila sa na mna povzbudibo usmiať ale kazili jej to slzy v očiach. Nedokázala som jej nič povedať a ani sa na nu viac pozerať a tak som si potichu zotrela slzy a krivajúc som odišla do izby. Stálo ma to veľa úsilia a bolesti, kým som prišla do izby. Noha ma bolela a poschodoch sa mi išlo strašne tažko ale nikdo mi nepomohol všedci ma ignorovali akoby ani nevedeli kdo som a čo robím u nich doma. Cítila som, že k ním nepatrím a kazim im ich rodinnu idilku. Keď som konečme prišla do izby tak som za sebou zavrela dvere a tašku som hneď hodila do kúta izby. Sadla som si na postel a začala som nanášať hrubú vrstvu krému na boľavú nohu v ktorej ma nepríjemne pichalo. Slzam na mojej tvári som nechala volný priebech. Rozmýšlala som nad svojím životom. Aký ma zmysel?? Načo tu som?? Prečo som sa narodila?? Len preto, že rodičia si nedávali pozor alebo ma naozaj chceli?? Odpovede som nepoznala a po pravde som ju ani nechcela vedieť. Bála som sa jej. Keď som si donatierala nohu tak som si lahla na postel a do rúk zobrala knihu. Veľmi rada čítam. Nemám obľúbení žáner ale čítam všetko čo mi pride pod ruku a čo ma zaujme. Neskôr ma mamina zavolala do sprchy a ja som musela odložiť knihu. Zišla som dole a nikdo mi nevenoval pozornosť. Nie žeby mi to vadilo. Nikdy som nemala rada keď som bola stredobodom pozornosti. Vošla som do kúpeľne a začala som sa vizliekať. Keď mi tam vbehla sestra. Nikdy sme sa nezamikali mali sme to zakázane. Ani rodičia sa nezamikali. Tvrdili, že sme rodina a nemame sa začo hambiť.

"Uhni!"

Zakričala som na nu keď mi zavadzala vo vstupe do sprchy.

"A čo keď neuhnem."

Hnusne mi odvrkla.

"Tak tu budeme stáť aj do zajtra."

"Dobre"

Usmiala sa a dalej stála pred sprchou aby som do nej nemohla vojsť. To ma naštvalo ešte viacej a tak som ju odsotila preč a vošla som do sprchy.

"Nechaj ma na pokoji a nedotýkaj sa ma!"

Začala po mne kričať a biť ma. Ignorovala som ju lebo som vedela, že to ju naštve ešte viac. Po chvílke odišla. Leď som vyšla zo sprchy a obliekla sa do pyžama tak Som si umyla zuby, zombrala veci a odišla do izby. Zachvílu prišla mamina, že mám ísť spať tak som odložila telefón a lahla si ale hneď ako odišla do izby som ho znova zobrala. Prešla som Facebook ale nič nového tam nebolo. Tak som si pustila film a pozerala. Keď sa skončil tak som pozerala či niekdo není aktívny s kým by sa dalo písať ale samozrejme všedci už spali a tak som išla aj ja.

.................................................................

Ráno som sa zobudila na budík, ktorý by som najradčej vyhodila ale kedže to bol zároveň môj telefón mala som smolu. Musela som sa zmieriť zo svojim osudom školopovyného dieťata a vyliesť z postele, ktorú nadovšetko milujem. Je štvrtok ráno a ja sa ako nepríčetna pozerám von oknom. Hlava a hrdlo ma bolý asi budem naozaj chorá ale nezostáva mi nič iné ako ísť do školy. Po celom tele som mala modriny a tak som si musela obliecť niečo teple aj keď vonku bolo teplo. Krásne svietilo slnko ale zároveň pofúkoval vetrýk. Bol teplý september tešila som sa aj keď ja by som už skôr chcela zimu. Dala som si dlhé   oranžové nohavice a oranžovo šedú mikinu. Pod ktorou som mala len podprdu. Oblečená som bola rýchlo lebo niesom ten typ, ktorý si tri hodiny vybéra oblečenie. Zbalila som si tašku čo robým tiež zakaždým ráno a zišla som dole. Spravila som si vysoký cop, ktorý si robím najradčej a všedci tvrdia, že sa mi strašne hody. Teda všedci ako všetci. Myslím tým pár ludí, ktorý sa somnou bavia a ktorých mám rada. Je ich veľmi málo lebo niesom práve spoločenský typ. Po vykonaný rannej hygieny som si sadla na gauč a začítala som sa do knížky. Keď som sa odtrhla od knihy bolo už 7:15 a ja som už znova meškala. Rýchlo som si zobrala svoje veci, obula sa, zamkla za sebou a rýchlym krokom som sa ponáhlala na zástavku. Prišla som tam na zástavku zároveň s autobusom tak ako vždy. Vo vnútri ma už čakala Táňa. Prišla som k nej a sadla som si vedla kde mi obsadila.

"No Ahoj ja, že už neprídež. Strašne som sa o teba bála." Rýchlo na mna vyštekla celá nedočkavá. Chcela som sa nadýchnuť  a odpovedať. Už som otvárala ústa keď ma   prerušila a spustila namna dalších milión otázok.

"Ako sa máš?? Čo sa u vás dialo?? Máš zase niake modryny?? Postavila si sa mu?? Notak odpovedaj. Povzdychla som si a začala som rosprávať. Celý čas ma prepichovala pohladom.

"Toto nemôže pokračovať." Nahnevane povedala hneď po tom ako som jej okrajovo porosprávala všetko čo sa stalo.

"Táňa o tom sme sa už rozprávali. Nikomu nič nepovieš. Iba by si to tým zhoršila." Snažila som sa ju prehovoriť aby to nikomu nehovorila.

"Ale keď ja sa o teba zakaždým bojím." Snažila sa ma prehoboriť hlasom plným smútku.

"Neboj sa..."chcela som ju prehovoriť ale chlap čo sedel za nami ma vyrušil.

"Prepáčte ale vypočul som si váš rozhovor a to o čom ste sa tu rozprávali je to dosť vážne a mal by to niaki dospelý vyriešiť, preto by som bol rád keby ste mi dal číslo na vašich rodičov a ja sa s nimi porozprávam."

"To nebude nutné kedže sme sa rozprávali len o knihe, ktorú mi moja kamoška odporúčila." Aby som mu naznačila, že tou kamoškou myslim Táňu tak som sa na nu pozrela. Bola strašne nervózna a z očí jej sálal strach. Aj ja som sa bála ale nedala som ho na sebe tak vedieť, snažila som sa rozprávať odmeraním hlasom a pozerala som sa tomu mužovi priamo do oči.

"Tak prečo ste o tom vraveli v takom napätý??"  Opýtal sa nas nedvôverčivo. Radčej som mu odpovedala ja kedže Táňa mala veľa práce s tým aby zakrila strach.

"Lebo milujeme knihy a hynta sa nám strašne páčila." Mylo som sa usmiala na muža.

"No dobre teda nechám vás tak aj keď vám moc neverí."

"Nebojte sa mi máme zo svojimy rodičmy dobrý vzťach." Pri týchto slovách mi v hrdle navrela hrčala. Ani jedna z nás nema dobrý vzťach z rodičmy.

"Dobre teda ale keby to preca len bola pravda tak sa nebojte povedať pravdu políci a ta vás ochráni." Pritom ako rozprával sa stredavo pozeral raz namňa a raz na Táňu. Dosť ma to znervózňovalo ale nemohla som to nechať na sebe poznať.

"Samozrejme, nebojte sa určite by sme to spravili."

"Dobre to som rád." Povedal a oprel sa o sedadlo. Ja som sa naňho milo usmiala a otočila som sa dobredu. Táňa sa tiež otočila a pozrela sa namňa.

"Keď vystúpime tak sa ešte o tej knihe porozprávame teraz to radčej nechajme tak." Povedala som s vážnou tvárou a nenápadne som na nu žmurkla.

"Dobre." Odpovedala trasľavím hlasom. A pozerala sa do blba. Urče rozmýšlala nad tým čo sa práve stalo tak som si len vybrala sluchátka a pustila pesničky. Samozrejme môjho obľúbeneho Kaliho, ktorý je proste moja srdcouka bez ktorej by sa mi iba veľmi tažko žilo.