Stratená pieseň

2

Už z chodby môžem počuť jednu z Bevingových skladieb. Táto je jedna z mojich najobľúbenejších. Pokojná ale divoká zároveň, ladne sa nesúca od učebne hudby, cez dvere až na chodbu. Moje nohy samé od seba robia väčšie kroky, aby sa priestor medzi mnou a dvermi zmenšil čo najrýchlejšie.

Snažím sa vojsť čo najtichšie a najnenápadnejšie. Či chcem alebo nie, keď vojdem do miestnosti, vždy si ho všimnem ako prvého. Aj teraz. Obrátený chrbtom k dverám, pri ktorých stojím, sedí za klavírom, mierne zhrbený – čo je jeho veľký zlozvyk už odkedy ho poznám a hrá, ponorený do hudby, akoby na svete nič dôležitejšie neexistovalo.

Philip tu ešte nie je, mešká, ako vždy. Mám taký dojem, že si namýšľa, že ho to robí dôležitejším. Pravdou však je, že nedochvíľnym ľudom – tým úmyselne dvojnásobne – nikto nedôveruje. Namiesto brata tu však verne, ako strážny psík, čaká Vivien. Viem, že to je ešte dieťa (všetci to vieme), i keď má oči i myseľ len pre neho. Dokazuje to jej nevinná tvár, úsmevy i smiech. Darmo sa jej zakaždým snažím naznačiť, že ju Philip nikdy nebude pokladať za seberovnú, že by mala snívať o niekom dostupnejšom, ale ako vraví Roxy, sny nikomu vziať nemôžeme. Tak jej len darujem zbežný, trochu ľútostivý úsmev, keď ma zbadá a natešene mi zakýva.

Zostanem stáť neďaleko dverí a opierať sa o stenu, pretože prisadnúť si k nej je ako úmyselne prehltnúť poriadnu dávku smrteľného jedu, ale nepomôže ani to, ani moje tiché modlitby, Vivien vyskočí na nohy a zamieri rovno ku mne. Oči pritom nedokážem odtrhnúť od jej neónových šnúrok. Vyzerajú ako veľké zajačie uši. Alebo si to len predstavujem?

„Ahoj, Silver. Ako sa máš?" začne, keď zastane tesne vedľa mňa. Automaticky spravím krok vzad. Toto dievča nepozná osobný priestor.

„Dobre. Vďaka za opýtanie," odvetím so všetkou dávkou trpezlivosti, ktorá vo mne po dni plnom školského stresu zostala. Náročky jej nepoložím žiadnu otázku.

I tak ju to však neodradí: „Aj ja sa mám dobre. Nevieš, prečo Philip mešká?"

Myknem plecom. „Nie je povinný zodpovedať sa mi. Navyše, mešká vždy. Je to jeho poznávacie znamenie," pripomeniem. Prikývne. Pohľad jej trocha zneprítomnie.

„Uhm. Som si istá, že to nie je nič vážne. Aj ty sa chystáš pomáhať chlapcom?" A práve, keď sa jej plánujem spýtať, čo konkrétne myslí tým pomáhať chlapcom, ticho prehluší Philipov neprehliadnuteľný príchod. Aj Jonah prestane hrať a so zachmúreným obočím sa k nám obráti.

„Kamoš, budeš v Rustyho muzikáli hlavným klaviristom, pretože profesorka Grundwelová odmietla hrať v tej jeho šialenej hre. Nie je to super? Dostal som tam hlavnú mužskú rolu," pochváli sa. Pretočím očami. Chce sa mi z neho grcať.

Jonahove obočie sa skrčí ešte viac.

„Nie," vyjde z neho. Stručne a chladne. Až ma z toho strasie. Philip prekvapene zažmurká.

„Čože? A to už prečo? Je to ohromná príležitosť-" namietne a chce pokračovať, lenže mu skočí do reči:

„Pre teba. Mňa nič z toho nezaujíma," vysvetlí mu tichým hlasom a znova nám otrčí chrbát. Philip sťažka preglgne. Akoby mu práve niekto zabuchol dvere pred nosom.

Nedokážem uveriť, že nič z toho nečakal. Je to predsa jeho najlepší kamarát. A koniec-koncov, má pravdu. Už teraz je jasné, že žiadnu príležitosť v školskom muzikáli nepotrebuje, nikto nepochybuje o tom, že by bez problémov dostal štipendium na Juiliarde. Len keby o niečo z toho stál... Brat sa trocha spamätá a so zvláštnou grimasou sa postaví rovno pred neho. Založí si ruky vbok a pokúsi sa napodobniť jeho výraz so skrčeným obočím, nikto však nevie krčiť obočie tak ako on.

„Nemôžeš sa na mňa vykašľať, kamoš! Budem potrebovať tvoj doprovod pri skúške a-" začne jachtať už menej sebavedome. Jonah nadvihne oči, ale neprestane hrať. Aká škoda, že mu nemôžem vidieť do tváre.

„Ešte si to premyslím," odbije ho chrapľavo a viac sa k tej téme nevracajú. Skúsia si zahrať novú skladbu, na ktorej cez víkend pracovali, ale slová mi prídu také nemastné-neslané, nič však nepoviem, pretože sa ma na názor nik nepýtal.

„Bolo to úúúplne úúúžasné!" vychváli ich Vivien až do samých nebies, i napriek tej dusnej atmosfére, ktorá sa okolo nich vznáša. Nenápadne pretočím očami. Philip nepretočí očami, ale daruje Vivien krátky, bezvýznamný pohľad a kývne na rozlúčku jej aj chlapcovi, stále sediacemu za klavírom.

V nákupnom centre sa dlho škriepime o maminom darčeku. Ja by som jej chcela vybrať niečo roztomilé, ale zároveň pekné, možno niečo vo vintage štýle a brat kvetinu v obrom kvetináči, ktorá sa volá slonia noha. Pretože mu to príde náramne vtipné. Akonáhle sa dozvedel jej meno, rozrehotal sa na celé kvetinárstvo. Najradšej by som sa nepriznávala k tomu, že ho vôbec poznám.

Ale nakoniec je po jeho, kúpi svoju sloniu nohu a vyškierajúc sa opúšťa obchod. Ja mame kúpim vlastný darček a náročky mu o ňom nepoviem.

„Podľa mňa to bude jeden z najlepších darčekov, aký sme mame kedy dali," bľaboce premúdro cestou domov. Mlčím, nenamáham sa mu ani prikyvovať.

Vystúpim akonáhle auto zastaví a po dome hľadám starkú, pretože sa jej chcem spýtať, či niekde nevidela baliaci papier. Namiesto nej však zostanem zarazene stáť vo dverách do obývačky. Na sedačke sa rozvaľuje Jonah a pozerá nejaký dokument na Animal Planet.

Otváram ústa, že mu niečo poviem alebo sa spýtam, čo tu robí, ale potom si zas a znova uvedomím, že už sú to roky, čo sme spolu naposledy prehovorili a že ja nie som tá, ktorá sa tak rozhodla. Rovnako rýchlo nahodím spiatočku a rozhodnem sa hľadať v kuchyni.

Stará mama vojde zadnými dverami a z rúk si sťahuje záhradnícke rukavice.

„Ach, už ste doma?" opýta sa s úsmevom. Prikývnem a na privítanie ju pobozkám na obe líca. Vonia ako jej kvetinová záhrada.

„Nevidela si baliaci papier? S Philipom sme sa zas nevedeli zhodnúť na darčeku, tak sme kúpili každý svoj," vysvetlím jej.

„Skús pozrieť v almare, tam by nejaký ešte mohol byť," poradí mi. Prikývnem a potom zaváham.

„Prečo...Čo tu..." Jeho meno väčšinou nedokážem vysloviť nahlas. Starká sa tak vševediaco usmeje, v poslednej dobe sa tak usmieva zakaždým, keď sa naňho chcem opýtať (niežeby to bolo tak často) a povie: „Povedal, že sa má stretnúť s tvojím bratom. Tak som ho pustila dnu a povedala mu, nech naňho počká v obývačke. Ten chlapec nikdy nič nechce. Ani môj vychýrený čaj!" zvolá zúfalo. Pousmejem sa a vtiahnem ju do objatia. „Nič si z toho nerob, on je taký vždy," vysvetlím jej. 

A keď znova odchádzam do obývačky pohľadať ten nešťastný baliaci papier, zdá sa mi, že tichým hlasom povie: „Tým si nie som taká istá."