Nemusia všetkému rozumieť

~20~

Nikto mi nebude hovoriť, že dávam vinu Emme. To by som neurobil! Veď skoro za nič nemôže. Aj keď teraz by som pár vecí našiel, ako napríklad ten New York. No teraz to nechcem riešiť.

Cítim sa úplne prázdny.

Stále to tak hrozne bolí. Ak to bola láska, tak to už nechcem zažiť znovu. Prečo ma opustila tak skoro? Veď mala celý život pred sebou! A skončil jedným hlúpym večerom.

V ten deň som mal veľmi zvláštny pocit. Tušil som, že sa niečo stane, len som nevedel čo. A potom to prišlo. Z ničoho nič. Ako výbuch nejakej jadrovej bomby.

Ráno mi zavolala Emmina mama. Bola veľmi rozrušená. Netušil som čo sa deje. No jedno som vedel, pravda sa mi páčiť nebude.

A nepáčila sa mi. Bolo to horšie ako nočná mora. Ani v tých najhorších snoch by sa mi to nesnívalo. Ani by som na to nikdy nepomyslel.

Lenže realita mi dala poriadnu facku.

Povedala mi, že Emma už nie je medzi živými. Vraj okolnosti nehody stále vyšetrujú. Doteraz neprišli na nič poriadne.

Matka sa tvárila, že jej to je ľúto. Otec radšej nič nepovedal. Izzi nevedela o ničom. Dozvedela sa to až deň pred pohrebom.

Dosť ju to vzalo, menej ako mňa, no Emmu mala rada.

Pohreb bol veľmi rýchly. Skoro nič si z neho nepamätám. Kňaz povedal pár slov, ktorými si myslel, že nás uteší, no malo to úplne opačný efekt.

Emmina rodina sa nakoniec odsťahovala. Nechceli byť už na tomto mieste. Radšej odišli. Nezazlievam im to, konal by som rovnako.

V to obdobie som chodil každý deň na cintorín. Začal som nenávidieť celý svet. No Emma bola iná.

Mali ju všetci radi.

Vždy z nej vyžaroval optimizmus. Skoro nikdy nebola smutná. Tešila sa z najmenších maličkostí. Milovala život. Aspoň tak som ju videl. A nielen ja.

Lenže už pár mesiacov pred tou nočnou morou začala byť veľmi napätá. Akoby niečo tušila. Niečo sa muselo diať a došlo mi to až teraz.

Až teraz. Štyri roky po tej nehode si začínam uvedomovať, že niečo nebolo v poriadku. Prečo mi to tak dlho trvalo?

Bol som príliš zaslepený láskou. Na svet som sa pozeral ako cez ružové okuliare. Nevnímal som triezvo. Ako pod opojením nejakej drogy.

Bol som šťastný ako nikdy. Dokonca som miloval život. Áno, naozaj. Emma mi ukázala zmysel​ života.

Lenže o ten zmysel života som prišiel.

Veľmi ma rozbolela hlava. Slepo blúdim ulicami nášho mesta. Sám neviem kam idem. Proste preč. Preč od Izzi a Andrewa. Preč od Olivie.

Ona je úplným opakom Emmi. Sú veľmi rozdielne. Ja som si bol s Emmou podobný, no už nie.

Olivia si farbí vlasy, nevhodne sa (niekedy) oblieka, nadáva, pije a neviem čo všetko ešte.

Emma si nikdy nefarbila vlasy, obliekla sa ako správna dáma a proste úplný opak.

Ja som bol pri nej ako anjelik. Učitelia ma milovali, teraz ma neznášajú.

Aj ja robím všetko úplne naopak. Som úplným opakom dokonalosti. 

Je len utorok, pól šiestej poobede a už stretávam opité skupinky ľudí. Ja sa na alkohol práve necítim. Je mi dosť nanič.

Mal by som sa pobrať domov.

Nejako som sa vyškriabal hore a ľahol si na gauč. Je mi zle... Zo života...

Musím tu už ležať dlho, keď sa dopratala aj Izzi. Asi som zaspal.

,,Denis, prepáč, nemala som na teba tak vyletieť a hlavne spomínať Emmu." Uvidel som celú červenú Izzi.

,,To je v pohode." Na nič viac som sa necítil.

,,Denis, cítiš sa dobre? Lebo si nejaký zvláštny."

,,Ani nie," povedal som pravdivo.

,,Lebo nevyzeráš veľmi zdravo," chytila mi čelo ,,veď ty celý horíš! Ako dlho si sa potuloval von? Veď je zima!"

,,Neviem. To vyležím. Už som bol veľakrát chorý a vždy som to prežil."

,,No teraz som tu ja! Ideš pekne do postele! Ja zatiaľ zavolám mame čo mám robiť." Vidím na nej ako sa stresuje. Veď nie som chorý prvýkrát. Viem sa o seba postarať. No radšej som sa odpratal do postele. Nechcem, aby mi na krk dýchala rozhnevaná Izzi.

Zabalil som sa do dvoch diek a paplóna. Cítil som sa ako malý chlapec. Otec ma vždy takto zabalil do periny lebo mama sa starala o malú Izzi. Ja som mal vlastne s otcom skvelý vzťah. Lenže celé sa to posralo tou nehodou.

Izzi mi zatiaľ doniesla mätový čaj. Spoznal som to vďaka vôni.

,,Zajtra by si mal ísť k doktorke. Mama povedala, že ti mám zmerať teplotu a potom ju nejak znižovať. Tu máš paralen," podala mi tabletku a vodu. Zapil som to a dal si pod pazuchu teplomer. Po chvíli začala tá vecička pípať. Izzi zhýkla.

,,Preboha! Veď máš 38,9!" No, svet sa nezrúti.

,,To prejde. Len ten Paralen musí zabrať. Keď nie, tak si dám zábal."

,,Och bože, toto mi len chýbalo."

,,Izzi kľud. Ľahni si, ja sa o seba postarám ako už veľakrát predtým."

,,Tak ako chceš. Ja si idem pozrieť nejaký film."

,,Okej, matka v domácnosti." Zasmiala sa. Aspoň niečo. 

Nakoniec som nejako zaspal.

                                 •°•

Zobudil som sa až ráno. Bol som celý polámaný. Tak ako chorý človek. Nenávidím chorobu. Vtedy to je najhoršie.

Teplota mi cez noc klesla, no len o niečo. Stále mám 38°. Zišlo by sa ísť k tej doktorke.

Urobil som si ďalší čaj. Najedol som sa, vypil ho a išiel si urobiť rannú hygienu. Ledva som stál na nohách. Keď som chorý, nevyzerám ako človek. Vyzerám ako nejaká príšera.

Izzi tiež vstala. Pripravovala sa do školy.

Ja som sa obliekol a vybral sa na zastávku.

U doktorky bolo okolo 20 ľudí. To bude ešte zábava tu čakať. Hurá do toho.

*****************

Helou :d

Práve v tejto chvíli som chorá aj ja takže viem ako sa cíti Denis :d 

Lepšie sa mi píšu jeho ,pocity' ako dialógy :DDD

Čo si myslíte o tejto kapitole?

Inak ako škola? Teraz je také písomkové obdobie, tak vám prajem šťastie :d ❣💙❣

Zatiaľ sa majte ❣💙❣