Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Behom týždňa sa začne nácvik muzikálu. Pomáham s kulisami a rekvizitami a keď ma práve nikto nepotrebuje, sedím pár stoličiek od pána Rustyho a pozorne sledujem dianie. A keď Roxy práve nevraví žiadnu zo svojich replík (čo tak často nie je, keďže je vlastne hviezdou programu), ktoré vie, mimochodom, perfektne naspamäť, prisadne si ku mne a šepká mi podrobnosti svojho plánu na chytenie dotyčného autora nášho famózneho skvostu.
„Takže to bude niekto, kto má hudobné vzdelanie," skonštatuje Roxy.
„A podľa mňa aj vystupuje na verejnosti," doplním ju. Prekvapene sa zháči.
„A to už prečo? Neriskuje odhalenie a rýchlejšie spoznanie, ako keby bol niekto, kto si skladá a hrá iba doma v izbe?"
Myknem plecom. „Samozrejme, že riskuje. Ale mám také tušenie," priznám bez okolkov. Roxy nadvihne obočie a potom si povzdychne.
„Škoda, že na tie tvoje tušenia sa vždy oplatí veriť. Ak by sa neukázalo, že sú zakaždým pravdivé, myslela by som si svoje," prizná. Od srdca sa zasmejem a potľapkám ju po pleci.
„Mám šťastie, však?" Obidve sa zaškeríme.
„Musím bežať, práca nepočká!" zvolá a vyskočí na dlhé nohy. Predtým, než vybehne k ostatným deckám, ešte sa ku mne obráti: „Po tomto skočíme na mrazený jogurt, ešte kým je pekné počasie. Okej?" navrhne. Prikývnem a usmejem sa.
Sme zatiaľ bez profesorky Grundwelovej i bez Jonaha. Ja som sa odmietla obetovať a Philip nenamietal, pretože je stále presvedčený, že moja hra na flaute stojí za nič (snažím sa cvičiť tak, aby ma nepočul). A tak hrá profesor Rusty kostrbato na klavíry. Každú chvíľu čakám, kedy niekto príde a od toho nástroja ho odvedie čo najďalej. Akoby bol hluchý.
Nejaká hudba je však zjavne lepšia ako žiadna hudba. Nechápem, prečo si to nemôžu pustiť na nete.
„Myslím, že by to na dnes stačilo. Ďakujem vám, decká, môžete ísť," povie konečne profesor. Vstane od klavíra a povystiera sa ako starý človek, od ktorého má ďaleko, pretože podľa Roxy má sotva tridsať. A musím s ňou súhlasiť, naozaj nevyzerá staro.
S Roxy schmatneme svoje tašky a vyjdeme von zo školy. Vonku je celkom pekný slnečný deň.
„Škoda, že v scenári nie je žiadna bozkávacia scéna," nadhodí Roxy sklamane. Nahodím zhnusenú grimasu a dám si záležať na tom, aby si to všimla.
„Fuj. Nedokážem uveriť, že premýšľaš nad bozkávaním môjho brata," poviem. Zasmeje sa. Prehodí si vlasy dozadu a nevinne mykne plecom.
„Iba niekedy."
Rozostup medzi nami ešte zväčším a zhrozenej grimasy sa statočne držím.
„Netvár sa tak. Tvoj brat je predsa chutný kus mäska." Zapchám si uši.
