Cheironova dcéra

Topánky?! Vážne?!

O týždeň neskôr som mala narodeniny. Krásnych štrnásť. 

V to ráno som spala výnimočne dlho, až do pol ôsmej. (Bežne vstávam o šiestej.) Obliekla som sa a išla sa najesť. Tam na mňa už čakali Persis s Aikinom a usmievali sa od ucha k uchu.

Hneď, ako ma zazreli pribehli ku mne a naraz mi popriali: "Všetko najlepšie Lerin," a dali mi darčeky. 

Persis mi podala krásny nový luk z božského bronzu. Ten mi niekto len tak ľahko nezlomí, pomyslela som si a ešte viac sa usmiala.

Aikin vytiahol spoza chrbta tulec so šípmi. Veľmi som sa zaradovala. Tulec bol kožený a boli v ňom najrôznejšie šípy. Tupé, obyčajné, z  božského bronzu, imperiálneho zlata, striebra, zázračné, ktoré premenia všetkých v dosahu troch metrov na kvety a dokonca aj vybuchujúce šípy. Tie mi otec nikdy nedovolil.

 Do očí sa mi drali slzy šťastia. Silno som ich objala.

"Ďakujem ja..." došli mi slová.

Zrazu som začula, ako na mňa niekto kričí. otočila som sa a zbadala som Defains, dcéru Herma.

Má hnedé vlasy pod ramená ktoré jej niekedy padajú do jej zelenohnedých očí. Nosí aj hnedé okuliare a oblečenie má väčšinou čierne. Prepašovala si tu aj mobil a neustále počúva metal.

"Lerin , všetko najlepšie!" povedala, len čo ku mne pribehla. Podala mi dôkladne zabalenú krabicu. Len, aby v nej nebola bomba, pomyslela som si. 

Zrazu sa pri Hádovom zrube ozval menší výbuch. Defains mi ešte zamávala a už bežala na druhý koniec tábora. 

"Čo je to?" spýtala sa zvedavo Persis, ktorá si prezerala darček v mojich rukách.

"Podľa mňa, nie je dobrý nápad otvárať to tu," povedal nedôverčivo Aikin.

"To je síce pravda, ale ja som stále hladná. Otvoríme to neskôr," dala som mu za pravdu. 

Keď sme sa najedli, išli sme do Poseidonovho zrubu, aby sme otvorili darček od Defains. 

Zobrali sme si štíty, len tak pre istotu. Opatrne  som odbalila obal a otvorila veko. Vtom z krabice vyletel konfety a zniesli sa na zem. Nakula som dnu a boli tam... Topánky?! Vážne?! No predsa čo sa dá čakať od Hermovej dcéry.

Vybrala som ich a ukázala ich Persis a Aikinovi.

"Modré!" skríkla Persis.

 "Nie," povedala som, "sú normálne, kožené."

"Nie," prevrátila oči a nahodila výraz, myslíš, že vidím všetko na modro? "V tej topánke je to modré." 

Znova som sa pozrela na tie topánky. Vážne to bolo modré, čiže Persis nie je až taká šialená fanatička modrej, pomyslela som si. 

Siahla som do topánky a vytiahla som modro žiariaci kameň. Uprene som sa na neho pozrela, no vtom som zazrela obraz môjho otca.

Zarazilo ma to, lebo som si uvedomila, že som ho dnes ešte nevidela. Divné bolo aj to, že stál na vrchu polokrvných pri Táliinej borovici. Takmer nikdy tam nechodil. Ešte divnejšie však bolo, že tam bol a vzápätí zmizol v zelenom záblesku svetla. Zbledla som od strachu.

Viac si nepamätám, lebo som sa objavila vo sne, alebo skôr nočnej more.

Nevedela som, kde som sa ocitla. Naokolo bola tma, ale vedela som, že sa nachádzam v nejakej uzatvorenej miestnosti. Počula som hlas, ale nerozumela som mu. 

Zrazu sa otvorili veľké kovové dvere a do vnútra preniklo trochu svetla. Do izby vkročili traja kyklopi a ťahali... Bohovia moji, nech to nie je pravda!

"Oci!" chcela som zakričať, ale z mojich úst nevyšla ani hláska. Bol zviazaný a asi v bezvedomí. V pravo odo mňa som si všimla pohyb.

Stálo tam dievča. Vyzerala tak na sedemnásť. Mala dlhé čierne vlasy po pás zopnuté vo vrkoči. Oblečené mala dlhé čierne šaty a strieborný plášť po zem. Bola otočená chrbtom, takže som jej nevidela do očí.

"Máme ho," povedal jeden kyklop. "Výborne, aspoň na niečo ste dobrí," povedala pohŕdavím hlasom.

"Niekto nás videl," povedal nesmelo po chvíli druhý. 

Dievča sa zjavne naštvalo. "Chytiť a zabiť! Tak na čo ešte čakáte?!"

V ten moment som pocítila prudký príval vody. Strhla som sa a zo sna som sa vrátila do reality.

Nado mnou stáli Persis a Aikin s prázdnym vedrom. Ja som bola celá mokrá, ale bola som rada, že ma vytiahli z tej nočnej mory.