Stratená pieseň

5

Keď vojdem do sály na nácvik muzikálu, nepríjemný pocit ma prepadne už vo dverách. Alebo je to skôr skutočný fakt ako len obyčajné tušenie, pretože začujem pridobre známy refrén skladby, ktorú hrá Jonah zakaždým, keď sedí za klavírom a chce sa rozcvičiť. Si pomätená, Silver, pripomeniem si otrávene len tak, medzi rečou. Mala by si sa spamätať a používať svoju pamäť na niečo prospešnejšie.

Cestou dolu pozdravím zopár ľudí, pričom samej sebe prikazujem nedívať sa smerom, kde stojí klavír. Na rozptýlenie si prisadnem k Roxy. Tá sa tvári, že je hlboko začítaná do scenára, ale pravdou je, že je naštvaná a pravdepodobne si scenár ani nečíta, pretože jej tiká v oku.

Štuchnem do nej lakťom. Zdvihne hlavu a chystá sa na mňa osopiť, ale potom si uvedomí, že som to ja a stiahne sa.

„Pozri sa tam. Vidíš to?" prstom podráždene ukáže na opačnú stranu sály, ku klavíru. Neodtrhnem od nej oči.

„Nie, fakt. Pozri sa tam, Silver." Záporne pokrútim hlavou. Viem, čo tam je aj bez toho, aby som sa pozrela.

„Tak ti to poviem, keď sa tam nechceš otočiť. Za klavírom sedí Jonah a predvádza sa. Teba to nerozčuľuje?"

„Som naštvaná, ale úplne z iného dôvodu," pritakám. Zažiaria jej oči.

„Povedz. Pohádali ste sa?" Nie som si istá, prečo v jej hlase počujem dychtivosť. Len si odfrknem a aby nestála reč, spýtam sa, ako pokračuje jej pátranie.

„Skvelo! Konečne som sa pohla ďalej!" zvolá. Z tašky vytiahne malý zápisník – presne taký, aký nosia detektívovia vo filmoch – a nalistuje ho na úplne zapísanej strane.

„Vypočula som zopár deciek, ktoré mohli byť v to ráno na chodbe alebo v jej blízkosti."

„A čo si sa dozvedela?"

„Že tam je namontovaná kamera!" skríkne natešene, až sa za nami otočí zopár zvedavých hláv. Kiežby som mala menej hlučnejšiu kamarátku.

„Nemyslíš si, že vedenie školy si záznamy z nej už dávno prezrelo? A že keby niečo našli, vinníka by už pravdepodobne chytili?" spýtam sa. Mykne plecom.

„Možno im niečo ušlo."

„Čo také?"

„To zistíme, až keď sa pozrieme."

Vyvalím oči.

„Chceš ten záznam ukradnúť?!" opýtam sa stíšeným hlasom. Ale najradšej by som kričala.

„Nie ukradnúť. Načo by mi bol? Stačí, ak si ho len raz prezriem."

„A to chceš spraviť ako?"

Nahne sa ku mne, aby mala istotu, že budem jediná, ktorá ju začuje a pošepne: „Vlámať sa do riaditeľne."

Od šoku vyskočím zo sedadla. Školská taška, ktorú som predtým mala ledabolo položenú na kolenách, spadne s hlasným dun na zem.

Ani si poriadne neuvedomujem, že od nej cúvam. „So mnou nerátaj," habkám, keď som schopná niečo povedať. Namiesto presviedčania ma sa usmeje.

„Nevadí. S tým som rátala."

„Vieš sa heknúť do počítača?"

„Áno. Pokiaľ to nemá nejaké super ťažké zabezpečenie," pritaká. Potom sa pustí aj do vysvetľovania: „Minulý rok som sa naštvala na sestru, tak som si spravila online kurz, aby som sa jej dostala do počítača, narobila poriadny bordel a vrátila jej to, čo si zaslúžila."

Prisadnem si k nej naspäť. Dýcham sťažka a veľmi pomaly.

„Možno by si sa mi nemala zdôverovať s vecami, pre ktoré ťa môžu vylúčiť. Alebo horšie. Zatknúť. Nabudúce," hlesnem.

„Vyzerala si, že by si bez vysvetlenia nezaspala."

„Ó, o tom pochybujem. Každú noc sa mi spí fantasticky, bez ohľadu na to, koľko starostí ma ťaží na pleciach," zaklamem. Ale celkom dôveryhodne.

Pán profesor Rusty nám prikáže utíšiť sa, čím si získa našu pozornosť a rezko ako srnka vyskočí na pódium. Klavír prestane hrať a mne zvláštne stisne srdce.

Predsa len mi oči poputujú na opačnú stranu miestnosti.

Rukávy modrej košele má vyhrnuté až po lakte, vlasy mu padajú do očí a mračí sa na môjho brata, ktorý sa s ním rozpráva. Sama nad sebou pokrútim hlavou a prinútim sa venovať Rustymu.

„Dnes mám pre vás dve správy. Jednu zlú a druhú menej zlú.

Chcel by som vás informovať o menšom probléme, ktorý sa nám počas včerajšku priplietol do cesty. V prvom rade, Sabine včera popoludní utrpela vážne zranenie, kvôli ktorému sa nemôže zúčastniť žiadnej zo svojich poškolských aktivít. To znamená, že narýchlo musíme zohnať jej náhradníčku. A tá druhá – celý večer som upravoval zopár záverečných scén, takže pre vaše osobné blaho dúfam, že ste sa ešte nenaučili celý scenár. Silver? Bola by si taká láskavá a každému jeden rozdala? Ďakujem, sú pri mojej taške."

Nájdem kopu netradične hrubých scenárov (určite hrubších, ako boli tie pôvodné) a každému jeden podám. Philipovi pritom nezabudnem venovať jeden škaredý pohľad. Ráno sme sa znova poškriepili o jeho smradľavom aute. Začal sa mi vyhrážať, že ma prestane voziť do školy a budem musieť chodiť autobusom alebo dokonca pešo.

Ach, aká úľava, že na rok odchádza na univerzitu kamsi ďaleko do tramtárie, takže od neho budem mať konečne pokoj. Pričom dúfam, že svoje návštevy doma obmedzí na minimum. Tak raz za pol roka by úplne stačilo.