Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Roxy si pre svoj deň D vyberie ešte tento štvrtok, pretože riaditeľ odchádza zo školy už o tretej. A i keď som s tým nechcela mať nič spoločné, nakoniec sa nechám nahovoriť na hliadkovanie. Popri postávaní pred riaditeľnou a kontrolovaní čistého vzduchu si pripomínam, ako príšerne slabú vôľu mám.
Nie je dnu ani desať minút. Šikovne sa jej podarí zamknúť dvere a vysmiata od ucha uchu mi máva mobilom pred očami.
V bezpečí mi ukáže kúsok nahrávky, ktorú natočila z počítača na vlastný mobil. Zachytáva postavu celú v čiernom, presne pri čine. Jediný problém je, že jej nevidieť do tváre. Za dôkladný a istým spôsobom zázračný a dych vyrážajúci postup práce však musím dotyčného obdivovať. Pri sledovaní mimovoľne zadržiavam dych a keď mám pocit, že upadnem do hypnotického tranzu, Roxy video vypne a mobil si schová do kabelky.
„Čo na to hovoríš?" spýta sa ma. Nadšenie jej nevyprcháva z tváre.
„Čo na to hovoríš ty?" odvetím jej. „Zistila si, kto to urobil?" Ani značný neúspech jej nedokáže pokaziť dobrú náladu.
„Nezistila. Ale bude to nejaký chalan, ktorý nosí tmavomodré a už poriadne obnosené tenisky," vysvetlí mi. Nadvihnem obočie.
„Skutočne?"
„Isteže," pritaká bez okolkov.
„V tom prípade veľa šťastia pri hľadí pravého páchateľa. Aj ja nosím obnosené tenisky."
„Ale tebe je jedno, čo si dáš na nohu. Ja sa v topánkach vyznám. A prídem na to, ani nestihneš mrknúť." Nepokladám to za skutočnú nápovedu či dôkaz.
Ale nehádam sa, pretože
1.) Nemám energiu, ktorá by mi vystačila na hádku;
2.) Mám výčitky, že Roxy nepomáham;
3.) Nemám takmer žiadne právo kecať jej do toho, keďže je z nás dvoch prakticky jediná, ktorá sa zapája do riešenia našej záhady, i keď sme sa dohodli na niečom inom;
4.) Kútikom oka postrehnem, že sa k nám blíži Vivien a keď človek rozpráva, nestíha tak rýchlo utekať.
„Rýchlo, rýchlo, skry sa!" zasyčím Roxy do ucha, schmatnem ju za rukáv bundy a zatiahnem za školskú budovu. Ocitneme sa uprostred mora cigaretových ohorkov.
„Pred kým sa schovávame?"
„Vivien," vysvetlím stručne.
„To je ten jednorožec s krikľavými šnúrkami?" overuje si. Krátko prikývnem. Nikdy by mi nezišlo na um nazvať hocakého človeka jednorožec.
„Občas vymýšľaš naozaj divné prezývky," zamumlem. Bláznivo sa na mňa zazubí.
