OSWIENČIM

Auschwitz-Birkenau

Osvienčim. Pred pár dňami som si pod týmto miestom predstavila kamenné budovy v dokonalých radoch, vyhladované ľudské telá, ktoré boli podrobené Hitlerovej genocíde a trpenie ľudí, zvíjajúcich sa v agonickom kriku pri svojich posledných nádychoch. Videla som ľudí, ktorí stáli pred kovovou bránou s nápisom "Arbeit macht Frei" s víziou lepšej budúcnosti, pričom ale netušili, že prechádzajú bránou do Pekla.

Mala som pocit stiesnenosti, vedela som, že o pár dní budem stáť pred tou istou bránou, ako toľkí ľudia predo mnou, lenže ja vyjdem v jednom kuse a najhoršie, čo sa mi môže stať, budú nočné mory, v ktorých ma budú naháňať nahé ľudské telá s pokrivenými končatinami a pokožkou visiacou na kostiach. 

Nestalo sa.

Osvienčim bol iný, ako som si predstavovala. Či už v dobrom alebo v zlom, záleží len na uhle pohľadu. Neprenasledujú ma nočné mory, nemám chuť kričať, že ako sa to mohlo stať. Cítim smútok voči obetiam a zároveň neskutočné zhnusenie voči tým, ktorí to urobili.

Dávnejšie, ešte spred čias, čo som to miesto navštívila, by som povedala ľuďom, aby tam šli. Aby si pozreli čoho je schopný človek, ktorý má v rukách moc, ale nevie ňou narábať v prospech sveta. Teraz by som váhala. Poslať, neposlať.

Prvé moje dojmy z toho miesta sú nesmierne negatívne. Myslím, že dokonale odrážajú to, čo je v dnešnom svete najdôležitejšie- peniaze.

Auschwitz mi prišiel ako turistická atrakcia. Čakala som, že aspoň z časti sa zachová v pôvodných podmienkach a nie to, že miesto, kde umrelo toľko nevinných, bude obstavané mestom a ľudia si budú v okruhu niekoľkých metrov robiť pikniky pod tieňom stromov. Dúfala som, že ak už nič iné, ľudia si budú ctiť to miesto a ak aj inde nie, aspoň tam budú mať úctu pred tým, čo sa stalo. Lenže to bolo úplne iné. Múzeum, obchody, zmrzliny... ľudia, ktorí to vymysleli, z toho chceli niečo vyťažiť. Dobre, to chápem. Ale skazilo mi to prvotný dojem, ktorý už nebol taký, ako pred tým, než autobus zabočil na parkovisko pred budovou obkladanou z červených tehál.

Znechutilo ma, že ľudia dokázali z miesta, ktoré má byť pamiatkou a ponaučením, urobiť turistickú atrakciu, kde nejde o pochopenie temnej časti svetových dejín, ale o peniaze, ktoré si strčia do vrecka. Samozrejme, to miesto je potrebné udržiavať a ľudí platiť, ale peniaze sa dajú získať aj inak, nie len výstavbou mesta a obchodných zariadení v tesnej blízkosti koncentračného tábora. Pochybujem, že som jediná, ktorej to prišlo nemiestne. Pripadá mi to, ako zničenie toho pochmúrneho čara, ktoré som cítila ešte len vo chvíli, keď sme prechádzali okolo opustených železníc, ktoré viedli bohviekam.

Potom sa môj prístup zmenil. Zas. Stojac pred bránou, som si pomyslela na tie staré fotky, kde stáli ženy s deťmi a s obrovskými taškami. Čakali niečo lepšie, rozhodne nie smrť. Cítila som sa zle. Zle sa pozeralo na ten nápis, ostnaté drôty na plotoch, i tehlové budovy v rovnomerných rozstupoch.

Počúvala som poľskú sprievodkyňu, ktorej som, akoby zázrakom, všetko rozumela, sledovala okolie a predstavovala si, ako na rovnakom mieste stáli židia pred sedemdesiatimi rokmi.

Ako som sa započúvala do slov sprievodkyne, necítila som nič. Len prázdno, ktoré mi prišlo zvláštne. Z rečí ľudí, ktorí to miesto už navštívili, som si vydedukovala, že to bude niečo hrozné. Bude sa mi chcieť plakať pri pohľade na tie obrazy. Nebolo to tak. Počúvala som, snažila som sa to precítiť, ale celé to bolo len ako hľadieť na to celé v nejakom filme. V tom momente mi nedochádzalo, prečo by chcel niekto plakať na mieste, z ktorého sa stalo obyčajné múzeum s replikami osobných vecí obetí.

Asi najhoršie zo všetkého bolo, zazrieť ostrihané vlasy za hrubým sklom a následne si uvedomiť, že to nie je rozprávka, ani hororová historka, ale skutočnosť, ktorou si prešlo mnoho ľudí. Od detí, až po starcov. Od mužov po ženy. A hľadieť na tie koberce a kusy látok, ktoré boli vytvorené z prameňov niekdajších ľudí, bolo skutočné zhnusenie. Nedochádza mi, ani takto odstupom času nechápem, ako to mohol niekto urobiť. Ako to mohlo niekomu vôbec napadnúť. Šialenosť. Čisté bláznovstvo, ktoré vzniklo v hlave jedného človeka, ktorý mal dostatočné prostriedky na to, aby to zrealizoval.

Po pohľade na vlasy, som si myslela, že je koniec. Skôr či neskôr, sa naozaj rozplačem, alebo sa mi aspoň skotúľajú slzy. Mýlila som sa. Následne sa všetko vyparilo. Pocity zmizli a hľadela som na okolie, akoby som sa na všetko pozerala spoza hrubého skla. Akoby som nemala možnosť chodiť po chodbách jednotlivých domov a väzníc, len by som sledovala všetko z pohľadu kamery, ktoré mi nikdy nedovolí zazrieť skutočnú podstatu toho miesta a nazrieť do podmienok, v ktorých dožívali. Potom sa už to celé nieslo v tom duchu, za čo som bola naraz vďačná, aj sklamaná.

Ak by som mala povedať pravdu, hoci sme v Auschwitz strávili dve hodiny, kým v Birkenau len pol hodinu, práve Birkenau bolo miestom, ktoré mi dokázala tú atmosféru priniesť tak, akoby som to bola očakávala aj od Auschwitzu.

Birkenau ma dostalo už len tým, že na rozdiel od druhého tábora, bolo mimo mesta. V blízkosti nebolo nič veľké, len parkovisko s jednou, možno dvoma, budovami. Slnko svietilo spoza veľkej tehlovej brány, ktorou viedli koľaje a na nás dopadal tieň, ktorý podpisoval pochmúrnu atmosféru, ktorá bola oveľa prirodzenejšia, než v Auschwitz.

Napriek tomu, že tam bolo takmer všetko zrovnané so zemou, až tam som mala skutočný pocit, že sa nachádzam v pravom a nefalšovanom tábore Smrti, ktorý zničil životy mnohým ľuďom. Všetko, aj keď to bolo zničené, mi prišlo oveľa zachovalejšie ako v Auschwitz. Pri rozprávaní sprievodcu som si dokonale dokázala predstaviť všetko, čo museli robiť a prežívať. Videla som pred sebou ľudí, ktorí si odpykávali tresty, cítila zimu, ktorá počas zimy kolovala v drevených ubytovniach, počula som vojakov, ktorí kričia rozkazy a vnímala som, čo sa naokolo mňa dialo navzdory tomu, že to bolo už dávno. Šlo to oveľa ľahšie, ako v Aschwitz.

Celkovo si myslím, že som podstatu exkurzie pochopila. Že je to ako zdvihnutý ukazovák, ktorý nás varuje pred dôsledkami našich činov a každý, kto to pochopí, nikdy sa o nič podobné nepokúsi. Poukazuje na chorú ľudskú myseľ, ktorá je schopná neskutočných ohavností len preto, aby dosiahla vlastné ciele. No napriek tomu si myslím, že hlavne časť Auschwitz by mala byť prirodzenejšia a nemala sa stať obyčajným múzeom. Tých je predsa na Zemi kopa, nie?

*Auschwitz-Birkenau= Oswienčim

Na základe vašich slov som sa rozhodla uverejniť moje myšlienky ohľadne koncentračného tábora, ktorý som prednedávnom navštívila. Moje slová neobsahujú všetko, ale myslím, že som vyzdvihla všetko, čo považujem za dôležité.

Boli ste tam už niekedy? Podelte sa o svoje pocity, možno sa naše názory nebudú zhodovať, ale ak aj nie, zaujímal by ma váš postoj. Poprípade, ak ste tam neboli, pokojne sa pýtajte, alebo povedzte, čo si myslíte o tom, čo som týmito slovami vystihla :)