Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
V pondelok ráno si ma Roxy aj tak nájde, i napriek tomu, že sa jej snažím vyhýbať. Cez víkend mi sľúbila, že si to všetko premyslí a v škole ma oboznámi s aktuálnym plánom.
Viem, že sa mi nebude páčiť, a to som ho ani nemusela počuť.
Z ničoho nič sa mi zavesí na rameno.
„Tak tu si. Kde sa túlaš?" zvolá. Znie pritom trocha zadýchane, ale nie nahnevane.
„Prepáč, ranný zhon," zamrmlem.
„To nevadí. Takže, mám to. Celé som to premys-"
„Nepočká to? O chvíľu zvoní na hodinu," skočím jej do toho. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Tak som tu.
„Och, to je v pohode. Kým ťa odprevadím na hodinu, budeš poznať celý náš plán odpredu aj odzadu. Je veľmi jednoduchý, nechcela som to nijako komplikovať," vychrlí. Nakoniec prikývnem.
„Okej."
„No, takže. Celý plán spočíva v tebe, ako jeho hlavnej hrdinke."
Vyvalím na ňu oči. Z nás dvoch tu nie som ja tá, ktorá je herečkou. Silver je príšerná herečka. Roxy to musí vedieť.
„Ale áno, Silver. Nepozeraj tak na mňa, dobre viem, čo robím. Ja som očividne na Bena dobrý dojem nespravila, takže šanca je tvoja. Navyše spolu chodíte na matiku," vysvetlí. Niežeby som si to nechala vysvetliť. Zvesím plecia a knihy si pritisnem tuhšie k hrudi.
„Dobre, čo je mojou úlohou?" vzdám to po chvíli a odovzdane sa spýtam. Roxy sa usmeje ako zubaté slniečko a pustí sa do vysvetľovania:
„Tvoja úloha je veľmi prostá. Pokúsiť sa Bena viac spoznať a zistiť, či by mohol byť ten, koho hľadáme."
„A ako to mám podľa teba zistiť? To nie sú veci, ktorými sa ľudia bežne chvália v každodennom rozhovore. Preto ich aj niekto nazval tajomstvá, Roxy."
„Áno, áno, ja viem. Ale ty si šikovná, na niečo prídeš," ubezpečí ma. Od šoku si nedokážem ani zavrieť ústa.
„To nemyslíš vážne!" zvolám.
„Prosím, S.," nahodí psie očká, „chceš to vedieť rovnako veľmi ako ja, nemám pravdu?"
Na to jej neodpoviem. Iba sa strasiem jej ruky a odpojím sa do triedy na hodinu.
A i keď som si povedala, že Bena nechám tak, na matike ho vyhľadám očami. Na moje veľké prekvapenie ho tam naozaj nájdem. Sedí dve lavice za mnou a v škole nemá žiadnu čiapku. S ňou sa mi páčil viac ako bez nej, usúdim napokon celkom sklamane.
Behom hodiny sa mi musí racionálne zmýšľajúca časť mozgu odpojiť od tej, ktorá riadi pohyby tela, pretože akonáhle zazvoní, schmatnem všetky svoje veci, vyskočím na nohy a keď Ben vychádza z triedy, pripojím sa k nemu a vydolujem zdvorilý pozdrav.
