O rozbitom nose a svetskej kráse

Škola? Áno, poviete si: „Otrava." Každý deň tam chodiť, skoro vstávať... No ja ju mám celkom rada. Možno preto, že som supersúťaživá a magicky energická. Volám sa Katarína Papuľnatá, mám trinásť rokov, okuliare a neposlušné kučeravé vlasy, ktoré aj keď krotím, nikdy sa nespamätajú. A tiež pehy, ktoré nezmiznú, ani keby som robila všetko, čo sa dá. Väčšina ľudí si myslí, že som čudná. Na tvári mám stále ten môj výraz, ktorému hovorím „nulový". Možno si myslíte, že tento výraz vlastne ani nie je výraz, lebo celkom jasne neexistuje. Ja však tvrdím, že to výraz je! V mojom vnútri má môj „nulový" pohľad presne tisíc tvárí. Ak kráčam, sedím, stojím, utekám, ponáhľam sa, alebo sa iba tak povaľujem, nemôžu mi chýbať moje obľúbené ružové slúchadlá a nabúchaná MP3-ka. Pre prípad, že by odo mňa niekto niečo žiadal. Každú žiadosť, či prehováranie do mojej duše, pokladám za manipuláciu. Ja však zmanipulovaná byť nechcem, som predsa jedinečná, tak prečo byť ovplyvňovaná inými ľuďmi? Keď počúvam hudbu, môžem byť kým chcem, môžem snívať a za jednu sekundu sa môžem premiestniť v čase, ďaleko - ďaleko od reality, do mojich páperových oblakov. Medzi moju obľúbenú výbavu patrí aj „plameniak", starý krikľavo ružový mobil, ktorý som dostala na moje deviate narodeniny. Zdedila som ho po sesternici Cecílii. Myslím, že ten človek, ktorý vynašiel možnosť fotiť selfie, to dobre nedomyslel... Popravde, decká sa so mnou veľmi nebavia. Nevadí mi to, aspoň mám veľa času pre seba, môžem sa smiať na svojich vlastných myšlienkach, nápadoch a robiť si, čo chcem. Ale keď si spomeniem na piatok trinásteho, ide ma poraziť. V našej škole bol športový deň, na nohách som mala svoje krásne červené airmaxy, v ušiach slúchadlá a na hlave šiltovku. Stála som pred telocvičňou a rozmýšľala o nadchádzajúcom volejbalovom turnaji, ktorý sa mal práve v tento deň konať. Samozrejme tam nemohla chýbať ani Evelína Králiková, ktorá sa so svojím mejkapom približuje k červeno-zelenej zástave s číslom jeden. Len čo telocvikárka zapískala, začali sme hrať. Na súperov som nadhodila ďalší zo svojich maxi prirodzených výrazov „Dead stare". Nemajú šancu! Zľakli sa. Výborne! Mám vyhraté! No len čo sa lopta dostala k Evelínke, nafintená kraslica nekontrolovane odhodila loptu. Mala som pocit, že čas sa zastavil, s hrôzou v očiach som sledovala dianie pred sebou, lopta sa stále krútila a krútila a nezadržateľne sa blížila ku mne. Evelína mi rozbila nos! Je to oficiálne. Teraz sedím na cétečku a pozerám do prázdna. Určite budem chodiť s nosom zahnutým do eLka. Po lícach mi stekajú slzy. Viem, povedali by ste mi: „Krása nie je všetko!" A ja, hoci som len tínedžerka s neposlušnými vlasmi a strapatými myšlienkami, s vami súhlasím! Ako často sa snažíme byť až príliš dokonalí, najmúdrejší a najlepší. Keď sa nad tým ale zamyslíte, kto je ten naj? Je to dievča, ktoré má drahý crop top a kabelku od Prady? Alebo to milé dievča, ktoré síce nemá lob a ombré vo vlasoch, ale má veľké srdce? Čo tak pár minút, či hodinka v ich spoločnosti? Ten super moderný crop zrejme už nebude taký moderný, príťažlivý... Vnútorná krása vyhráva nad tou vonkajšou, nikdy sa neobnosí, nikdy nebude nemoderná. A predsa teraz v rukách skrúcam papierovú vreckovku a po lícach mi stekajú obrovské slzy. Nie, neplačem od bolesti, ale od strachu, aby som neprišla o môj pekný rovný nos.