Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po škole na skúške muzikálu je trma-vrma. Všetci pobehujú z jedného kúta do druhého, pokrikujú po sebe, niečo hľadajú a profesor Rusty vyzerá, že vôbec netuší, kde mu hlava stojí.
Podídem k nemu a spýtam sa ho, či s niečím nepotrebuje pomôcť. Pozrie na mňa ako na zjavenie, potom si popraví okuliare a horlivo prikývne.
„Dobreže ideš. Je tu totálny chaos, Silver," oznámi mi, akoby som na to neprišla aj bez neho.
Ale nakoniec toho nie je toľko, čo by som mohla spraviť. Iba zvyčajné veci ako uvariť kávu, rozostavať s ostatnými deckami rekvizity, pripomenúť Jamesovmu kamošovi, ktorý zaňho zaskakuje, ktorý kábel patrí do ktorej prípojky...
Napokon začínam zavadzať, a tak ma usadia medzi ostatné decká, ktoré sa prišli pozrieť na nácvik. Na moje počudovanie skončím vedľa Jonaha, ktorý so založenými rukami a bezvýraznou tvárou sleduje dianie pred sebou.
Zaváham len na krátky moment. Vravím si, že už nie je tak podstatné, kto prehovorí prvý, koniec-koncov, po včerajšku je kopa vecí jedno a kopa zase nie. Navyše, keď si na to spomeniem, cítim sa zmätene a rozčúlene a keď som rozčúlená, chrlím zo seba bezvýznamné slová.
„Dnes to je bez hudby?" spýtam sa. Chvíľu to vyzerá, že ma nepočul alebo že mi neodpovie, ale potom začne podupkávať ľavou nohou a trocha pootočí hlavu.
„Očividne," povie tichým hlasom. Opriem sa o mäkké operadlo sedadla a hlasno vyfúknem. Zrejme to nie je odpoveď, ktorú som očakávala.
Vysvitne, že celý ten chaos na začiatku je úplne zbytočný. Dnešok nie je žiaden zvláštny deň – aspoň z mojej perspektívy to tak vyzerá – skôr naopak. Hlavnou náplňou dnešného stretnutia je zaškolenie narýchlo nájdenej náhradníčky, zopakovanie už nacvičených, ale dôležitých scén a prespievanie všetkých piesní. Bez hudby.
I keď sa veľmi snažím sledovať dianie okolo seba, najviac vnímam Jonahove nepokojné podupkávanie nohou. To ma vzápätí núti uvažovať, či nie som ja ten dôvod, ktorý ho tak znervózňuje, čo potom znervózňuje mňa.
Nakoniec mu pošepnem: „Mohol by si s tým, prosím ťa, prestať?" Prestane, ale nevydrží mu to dlho.
Keď nás profesor Rusty všetkých vypustí domov, ako jeden veľký mrak ľudských tiel, ženieme sa k východu. Tam však až nedôjdem, pretože ma zozadu niečia ruka postrčí nabok a vtiahne do najbližšej triedy.
Keď zbadám Jonaha, žalúdok mi poskočí a v ústach vyschne.
Zavrie za nami dvere a oprie sa o lavicu. Potom sa poškriabe na krku a vyhýbajúc sa môjmu pohľadu, povie: „Mali by sme sa porozprávať." Spýtavo nadvihnem obočie a začnem si hrýzť spodnú peru.
