Biele slony

Zostali sme tam uväznení. Zostali sme úplne sami. Snežilo. A my sme museli zanechať aj tie posledné svetlá nášho auta, ktoré ešte v diaľke svietili, aby sme sa ukryli. Bola to naša jediná šanca, ako prežiť.

Triasli sme sa od zimy. Videla som, ako sa mu v očiach sa nám sem-tam zjavil strach. Nerozprávali sme veľa. Potom sme už len mlčali. Každý sme sa pozerali inam.

A ako sme tam tak v jednom okamihu stáli, zrazu neexistovali hranice. Bola iba jaskyňa a my. Svet prestal na malú chvíľu existovať. Prestal sa točiť. Ešte nikdy som...

Pristúpil bližšie. Chvíľku sme tam tak hanblivo čakali bez pohnutia. Až si ma napokon privinul a my sme do seba zapadli. Hladil ma jemne po chrbte a ja som sa odvážila o to isté. Postupne.

Mala som strach, ale každým nádychom to napätie ustávalo a ja som sa uvoľnila. Spočinula som na jeho pleci a on sklonil ku mne hlavu. Dotýkali sme sa kúskom tváre.

Zohrievali sme sa navzájom.

Ešte nikdy som...

Iba sme stáli a chceli tak zostať naveky. Prešli minúty, keď si ma odtiahol a pozrel mi do očí. Hľadel mi do duše. Spýtal sa.

Nepočula som, iba som ho opäť objala.

Na chvíľku sa odtiahol, aby sa spýtal nahlas. Prikývla som.

Usmial sa a v tej tme jeho oči žiarili.

Cítila som, ako sa priblížil. Zavrela som oči. A jeho pery sa dotkli mojich. Jemne. Pobozkal ma. Tak nežne. Zastavil sa mi dych. Odtiahla som sa. A znovu ho pobozkala. Akoby to malo byť poslednýkrát.

Pustil ma.

Objatie na rozlúčku.

Ešte nikdy som...

Ležali sme. A on si ma privinul. Jednu ruku prehodenú cezomňa. Zaspávali sme.

Ešte nikdy ma nikto tak neobjal ako on.

Nikto sa tak nedotkol môjho srdca. Nezachytil moju dušu.

Držali sme sa tak silno, akoby sme sa mali každú chvíľu rozpadnúť na kúsky.

Vitaj doma.

A to iba do seba narazili dva neznáme svety.

Zostali sme tam uväznení. Zostali sme úplne sami. Snežilo. A my sme museli zanechať aj tie posledné svetlá nášho auta, ktoré ešte v diaľke svietili, aby sme sa ukryli. Bola to naša jediná šanca, ako prežiť.