Svetlo v tme

Bolo to ako v zlom sne. Prežíval som najhoršiu nočnú moru. Jazda autom k Emiliným rodičom, jeleň na ceste, silný náraz do stromu. Šok a prázdny pohľad mojej milovanej Emily. Potom už len tma a neznesiteľná bolesť.

Vznášal som sa v akomsi polosne, akoby v inej dimenzii. Moje telo akoby ani nebolo moje, vôbec ma neposlúchalo a ja som sa nedokázal ani pohnúť. Mal som chuť kričať, ale nešlo to. Moje zmysly opäť zastrela tma.

Prebudila ma krutá bolesť v nohe a neznesiteľné trešťanie v hlave. Keď sa mi po dlhom snažení konečne podarilo otvoriť oči, nechápavo som zažmurkal. Ležal som v posteli v malej, bielej, sterilnej a stroho zariadenej miestnosti plnej prístrojov. Och, ale to znamená, že... V hlave mi zablikala kontrolka. Nie!!! V tej chvíli mi naplno došla vážnosť situácie. Som v nemocnici. Nič z toho nebol sen, ako som si naivne myslel. Ani nočná mora. Toto bola krutá realita. Spomienky sa mi vrátili a zaútočili na mňa v plnej sile.

Z autorádia sa ozývala príjemná hudba. Emily sediaca vedľa mňa na sedadle spolujazdca si potichu pospevovala. Jednu ruku mala položenú na mojom kolene, druhou si hladila bruško.

„Ako sa cítiš?" opýtal som sa a voľnou rukou si s ňou preplietol prsty.

„Fajn, len som unavená. Už aby to bolo za mnou. Cítim sa ako veľryba," vzdychla.

„Moja nádherná veľryba," usmial som sa a pobozkal ju do vlasov.

„Ľúbim ťa."

„Aj ja teba."

A potom nám do cesty vbehol ten nešťastný jeleň. Aby som sa vyhol zrážke, prudko som strhol volant, no dostal som šmyk, vybočil z cesty a narazil do stromu.

„Nie!" vykríkol som frustrovane a silno tresol do stolíka pri posteli. Zreval som od bolesti a kričal ako zmyslov zbavený na niekoho, kto ma príde vyslobodiť z tej diery zvanej nemocnica. Nenávidel som nemocnice, odkedy v jednej z nich zomrel môj otec. Odvtedy som sa im vyhýbal ako čert krížu. Musím odtiaľ preč. Za mojou Emily. Zistiť, či je v poriadku.

Na môj krik vbehla do izby ošetrujúca sestra s lekárom.

„Tak už ste sa zobudili?" usmiala sa na mňa sestrička, zatiaľ čo doktor na mňa hľadel s obavami. „Viete ako sa voláte?"

„Samozrejme, Samuel Piers," odvrkol som. Nerozumel som, načo sa ma pýta také blbosti. „Môžem odtiaľto odísť. Musím -"

„Viete kedy ste sa narodili?" pokračovala sestrička, akoby moju otázku vôbec nepočula. Začínalo mi to byť podozrivé.

„Pätnásteho októbra tisíc deväťsto osemdesiattri."

„Výborne, zdá sa, že hlava je v poriadku," usmiala sa a uvoľnila miesto doktorovi. Tomu stále neschádzal z tváre vážny výraz. Bol som čím ďalej, tým viac vydesený. Čo sa tu, dopekla deje?

„Viete prečo ste tu?" opatrne sa opýtal, uprene ma pozorujúc.

„Mal som haváriu, narazil som do stromu." Už mi ten výsluch začínal byť nepríjemný. Kde je Emily? Chcem byť s ňou. „Ale už chcem ísť domov, nemôžem tu dlhšie ostať."

„Bohužiaľ, nebude to možné," súcitne sa na mňa zahľadel. „Áno, mali ste nehodu. Utrpeli ste otras mozgu a ťažké zranenie dolných končatín, ale pár týždňov v nemocnici a následná rehabilitácia a budete opäť chodiť. Amputácia nebude nutná. Zato vaša priateľka..."

„Čo je s Emily?" skočil som mu do reči, lebo podľa tónu jeho hlasu som tušil niečo veľmi zlé. Vtedy sa mi pred očami zjavil obraz Emily po nehode. Ten prázdny výraz. Poznanie ma zasiahlo plnou silou. Nie... „Prosím, len... Len mi nepovedzte, že..." zadrhol sa mi hlas a oči sa mi začali plniť slzami.