Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: šepot

Neznášala takéto udalosti. Neznášala pocit, ktorý sa jej zakaždým votrel pod kožu a šepkal jej o slovách, ktorá vraj vyslovili ľudia okolo. To aká je úbohá, to že zviera pohár ako najväčší alkoholik a pritom nič z toho, nebola pravda. Dokonca tu bola s kamarátkou, ktorá však bola príliš zaujatá spoločenským životom a Yazmin bola tak dobrá duša, že ju v tom nechcela obmedzovať. Vedela, že ona nepatrí medzi ľudí, ktorí si rýchlo vytvárajú nových priateľov.

Bola priemerná. Vždy bola tá, okolo ktorej každý prešiel a maximálne jej daroval pozdrav. A Yaz sa nikdy nesťažovala. Možno akurát v takýchto chvíľach, mala chuť dopriať si poriadny dúšok vodky, vyskočiť na stôl a zajačať: tu som! To by bola ona.

Aspoň by takou chcela byť. Nespútanou a odvážnou. Tou, čo sa ničoho nebojí. Milovala okamihy dobrodružstva, v ktorých sa cítila presne tak neohrozená. Dnes však na to potrebovala Lo, a tak sa svižným krokom pobrala okolo bazéna, ktorý bol centrom diania a ani netúžila vedieť, aké nechutnosti sa tam odohrávali.

Predierala sa pomedzi masu ľudí a cítila, ako ju prepaľujú tisícky pohľadov, aj napriek tomu, že sa na ňu nikto nedíva. Jej spolužiačky v plavkách, boli dobré rozptýlenie.

Z myšlienok ju vytrhla až studená voda, ktorú na ňu niekto šplechol až jemne nadskočila. Prebralo ju to z alkoholového oparu, v ktorom sa na okamih ocitla. Zrazu sa necítila až tak otupene a aj krok mala ľahší.

Naďalej pohľadom hľadala Lo, stavala sa na špičky, aby lepšie dovidela a dokonca jej niekto vylial obsah pohára na tričko. V mysli sa jej okamžite mihla predstava zajtrajšieho prania.

V hlave sa jej rozhostila tupá bolesť, no našťastie zbadala tenkú postavu hnedovlasej dievčiny, ktorá sa jej stratila hneď po pekelnom hlte vodky na začiatku párty.

Jej zelené neónové šaty žiarili do diaľky a naozaj nechápala, ako ich mohla doteraz prehliadať. Yazminin krok sa ešte viac predĺžil a zrýchlil, ako sa snažila dostať ku hľadanej kamarátke. Videla, že Lo nie je vo svojej koži a nahnevane podupkáva nohou, pričom kŕčovito zvierala fľašku alkoholu.

„Konečne som ťa našla," bez rozmyslu jej položila ruku na rameno, čo vysokú dievčinu vyľakalo.

„Zakrádaš sa ako duch," nie príliš vážne jej Lo predostrela výčitku a naďalej sa venovala niečomu, na čo sa dívala a čo Yaz zatiaľ nevidela.

„Prečo si zdúchla?" zaujímalo ju, pretože vedela, že kamarátka by ju na takomto bláznivom mieste nenechala samú bezdôvodne.

„Pozri na ňu," Lo úplne od ignorovala položenú otázku a dopriala si dúšok z fľaše, „myslí si o sebe ktoviečo," v očiach mala nepochopiteľnú zlobu a Yazmin pochopila, že hovorí o ich spolužiačke Lore, ktorá sa v krátkych červených šatách pretŕčala okolo nejakého blonďavého chlapca. Dievčina ho už teraz ľutovala.

„Vari na ňu nežiarliš," priamo sa Yaz opýtala so začudovaním v hlase. Naozaj si nemyslela, že by sa Lo mohol ten chlapec páčiť. Naozaj nebol jej typ. Nevyzeral nebezpečne či asociálne. Nepodobal sa na tých potetovaných čudákov, s ktorými jej kamarátka randila dodnes, aj keď si mohla vyberať.

„A prečo by som nemohla?" zaútočila brunetka a v očiach sa jej mihla výzva.

„Ten chlapec vyzerá roztomilo a už asi päťkrát som sa snažila mu prihovoriť, no hentá krava sa musí furt pretŕčať," frustrovane si prehrabla gaštanové vlasy a pohľadom pálila Lore znamenia nenávisti do odhaleného chrbta.

„A vieš čo? Môžem sa na to vykašľať," zmenila prudko názor, presne tak, ako to pre ňu bolo typické a Yaz už- už otvárala ústa, že jej na to niečo odpovie, no skôr než sa stihla spamätať, tak sa jej najlepšia kamarátka stratila v dave podnapitých ľudí.

Svoj pohľad som presunula na miesto, na ktorom pred chvíľou stála Lora a chlapec, ktorý Lo tak zaujal, no už šticu pieskových vlasoch nezazrela.

Rozhodla sa však, že sa tým už ďalej nebude zaoberať a aj ona sa svižne otočila na odchod. Kým však jej vlasy opísali jemný poloblúk pri tom, ako sa otočila, započula tichý šepot.

Yazmin. 

Jemný hlas, ktorý sa jej obtrel o sluchy, a hneď na to zmizol. Zmätene potriasla hlavou a chvíľu počkala, či to nezačuje znova alebo či na ňu niekto nevolá. Nič sa však neozvalo. A tak sa znova pustila do bojovej úlohy - dostať sa preč z tohto blázinca a jej duša sa upokojila, až keď sa ocitla na anglickom trávniku, ktorý osvetľovali len pouličné lampy okolo domu.

Čím ďalej bola, tým sa jej myšlienky viac vyjasňovali až nakoniec všetko utíchlo. Teda takmer. Najprv myslela, že je to znova ten hlas, ktorý počula pred pár okamihmi, avšak mýlila sa.

Spoza neďalekého domu sa vypotácala Lora a s ňou ten blonďavý chlapec, ktorý učaroval Lo. Nahlas sa smiali, no len na nej bolo vidno, že je opitá. Jeho chôdza bola sebavedomo neomylná a pohyby premyslené. A to všetko Yazmin vedela behom niekoľkých sekúnd, počas ktorých ich pozorovala.  

Išli presne jej smerom, a tak ich dobrovoľne nasilu nasledovala. Každou chvíľou si bola istejšia, že sa chlapec s Lorou hrá. Videla letmé dotyky, ktorými ju obdarúval a jej smiech bol čoraz hlasnejší. Keď sa však ich cesty mali rozdeliť, z neznámych dôvod dievčina zabočila k lesu, nie domov.

Nutkanie, ktoré jej našepkávalo, aby dvoch mladých ľudí nasledovala silnelo, a tak ani na chvíľu nezapochybovala a kráčala. Snažila sa pohybovať ticho ako šelma, pretože aj keď bola Lora opitá, tak jej spoločník ju mohol kedykoľvek začuť a to naozaj nebolo v jej záujme.

Kráčala za nimi niekoľko metrov, orientujúc sa podľa hlasov a slabnúcich siluet, ktoré vytváral mesiac svietiaci nad ich hlavami. Zrazu však chlapec vyvinul trochu nečakaný pohyb a ľahko odetú dievčinu potiahol medzi stromy.

Yaz na okamih napadlo, že zrejme bude nechcene svedkom len ich vášnivej prechádzky, no keď kroky neustávali, pokračovala v ceste. Nazrela spoza stromu, ktorý bol omnoho mohutnejší ako jej útla postava, a tak jej poskytol dokonalý úkryt. Bola tak blízko, až mohla počuť ich rozhovor.

„Prečo si ma sem vzal...je tu strašná zima," zafňukala Lora a chlapec okolo nej obalil svoje paže.

„Všetko más svoje dôvody a ty si teraz veľmi, veľmi dôležitá," jeho hlas bol ako zamat a Yaz mala problém s tým, aby za ním v tom momente nešla. Vábil ju.

Na poslednú chvíľu sa však spamätala a sledovala ho ako Loru berie za ruku a vedie do vnútra jaskyne. Problém bol ten, že v miestnom lese jaskyňa nebola. 

Tak oficiálne prvá kapitola a ja neuveriteľne dúfam, že som vás neodradila. Zo  začiatku je to také nijaké, no malo by sa to časom rozbehnúť. A tak každý človiečik, ktorý sa dočíta až sem - ďakujem a snáď sa páčilo :)