Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: sklamanie

Najprv ju napadlo, že pôjde za nimi. Jednoducho iba pre lákavý pocit, ktorý ju tam ťahal ako neviditeľné lano. Avšak jej druhá, racionálna, polovica mala jasnejší hlas a kričala, nech ju to ani nenapadne, pretože to môže byť nebezpečné. A kým tam stála za stromom s pohľadom upretým na kamenný vchod, zaregistrovala pohyb.

Stála tam zrejme dlhšie, ako sa domnievala, pretože zbadala jednoznačne chlapčenskú postavu, ako kráča presne oproti nej. Srdce Yaz vyskočilo až do krku a na stotinový okamih zostala paralyzovaná strachom. Našťastie sa stihla včas otočiť a doslova sa rozbehnúť po ceste, ktorá jej poskytla príchod na toto miesto.

Nohy sa jej hýbali takmer samé a aj napriek tomu, že sa Yaz chodník pred očami podivne skrúcal a hlava jej išla vybuchnúť od nedostatku kyslíka. Naozaj si myslela, že jej beh pľúca nezvládnu ale napokon sa predsa objavila pred veľkým bielym domom, v ktorom odmalička bývala.

Až keď v predklone stála pred žltými dverami, ktoré s Lo pre mesiacom spolu natierali, uvedomila si dve veci. Po prvé - je určite lepšou bežkyňou, ako si o sebe myslela. A po druhé - chlapec z tej jaskyne vyšiel sám a Lora s ním určite nebola.

Možno to má aj nejaké logické vysvetlenie a ona odišla tak, že si ju dievčina nevšimla. Muselo to tak byť. Inak by to znamenalo niečo, do čoho je neradno sa zapliesť.

Ráno Yaz prebudilo ostré slnko, ktoré jej vlasy zalialo zlatavou farbou, a ktoré bolo ako trestom za lenivosť, keď sa jej včera v noci nechcelo zatiahnuť závesy mliečnej farby.

Len čo sa však pohla, v hlave jej zadunelo a s pocitom slabosti padla do perín. Ako šťuknutím sa však vrátili všetky spomienky, ktoré si včera neplánovane vytvorila a bolesť bola potlačená do úzadia.

Prudko zo seba strhla perinu, ale aj tak keď sa postavila na nohy, tak mali chvíľu problém ju niesť. Dopotácala sa s kŕčom v lýtku ku dverám, a takmer ich vyhodila z pántov, ako prudko nimi trhla.

Prešla krížom cez dlhú chodbu, ktorá oddeľovala Yazmininu izbu, od tej, ktorá patrila Lo. Ani sa neobťažovala klopať, jednoducho vtrhla dnu a mala šťastie, pretože už bola hore a obliekala si ťažký hnedý sveter aj napriek tomu, že bolo strašne teplo.

„Čo ti horí izba?"zavrčala, pretože bolo na nej vidno, že vstala len pred malou chvíľou.

„Nie," skočila dievčina na jej posteľ a na chvíľu sa odmlčala, pretože sa jej zažiadalo znova zaspať.

„Môžeš pokračovať?!" pokiaľ by ju nepoznala ako svoje topánky, tak by ju zrejme považovala za nepríjemnú.

„Okej, okej," zahrabala sa Yaz do jej perín, „včera keď si odišla, tak som cestou domov stretla tohto tvojho blonďavého Adonisa," začala a okamžite mala jej pozornosť.

„Bol s Lorou," dodala a Loine nadšenie sa zmenilo na znechutenie.

„Počkaj to nie je všetko. Sledovala som ich do lesa a ..."

„Ty si ich sledovala?!" neveriacky vyvalila oči a schuti sa rozosmiala.

„Hej nie je to tak, ako to znie," urazene sa odula, „on ju zaviedol niekam....neviem. Vieš o tom, že v lese je jaskyňa?" prudko otočila svoj monológ, aj keď to na prvé počutie nedávalo zmysel.

„Ty si toho včera koľko vypila? Hovoríš ako blázon a vyzerá to tak, že si sa včera správala nejako podobne."

„Vieš čo? Obleč sa a ja ti to cestou všetko vysvetlím," zdvihla sa nakoniec z postele a sama išla splniť svoj príkaz.

„Yaz, pozri naozaj to vyzerá, že vieš čo hľadáš ale nemáš pocit, že to znie trocha divne?" sťažovala sa Lo, pretože po lese blúdili už hodnú chvíľu a zatiaľ nenatrafili ani na miesto, na ktorom dievčina zišla z chodníka, ani na žiaden náznak, ktorý by to aspoň vzdialene naznačoval.

„Som si úplne istá, že to tu niekde bolo," mrmlala si Yaz a naďalej sa nevzdávala, pretože neverila tomu, že jej nočný zážitok mal na svedomí alkohol. A navyše toho toľko nevypila.

„Vieš, že by som ti dôverovala v každej situácii ale tu už končí naivnosť," trpezlivo sa jej kamarátka snažila vysvetliť svoj názor, ktorý nehovoril v prospech jaskyne.

Yaz zrazu však prudko zastala a zadívala hnedovláske hlboko do očí.

„Mala si už niekedy ten pocit, ktorý ťa nútil ísť ďalej aj keď si vedela, že je to možno zbytočné? Tú divnú intuíciu, ktorá ti vnútri našepkáva a čo keby? Presne tak sa cítim, preto prosím ťa, vydrž to so mnou ešte chvíľu," v jej hlase bolo počuť malý záchvev hnevu, no Lo si to nebrala nijako vážne, keďže rozohnená dievčina výbušnosťou priam ovplývala. Preto ju len naďalej poslušne nasledovala.

A Yazminina intuícia sa ani tentokrát nemýlila. Len čo spravili pár, na pohľad zbytočných krokov, zbadala jemne vychodený chodníček pomedzi stromy, ktorý nenápadne vybočoval z lesnej cesty. S leskom v očiach sa otočila na svoju vernú spoločníčku a s nadšením sa tadiaľ pustila. Ani na chvíľu ju nenapadlo, že tým začína niečo nezastaviteľné.

Len čo sa však predrala pomedzi stromy na menšiu lúku, nedokázala skryť sklamanie. Ten čarovný okamih víťazstva sa stratil ako list vo vetre aj napriek tomu, že nádej v ju stále nabádala: hľadaj.

Začala teda chodiť dookola a prezrela každú škáru, či tmavé miesto, ktoré nejako vybočovalo z predostretej scenérie. Nech však hľadala ako hľadala, nenašla nič. Ani na okamih ju však nenapadlo, že by bola na nesprávnom mieste. Tú možnosť z neznámych a zrejme aj dosť desivých dôvodov ihneď vylúčila a rozhodla sa viac nehrabať vo svojich emóciách.

Lo tam medzitým len tak stála a so súcitným pohľadom ju pozorovala. Zrejme si už pripravovala tón, ktorým jej oznámi, že ona jej to vravela.

Ubehla dobrá polhodina, kým sa sklamaná dievčina nadobro zastavila a zvalila do trávy.

„Fajn, tak ja to vzdávam," otrávene zavrčala a zbadala mrak, ktorý sa podobal na bájneho draka. Na chvíľu sa pozabudla a naklonila užasnuto hlavu.

„Neber si to tak," Lo klesla vedľa nej na zem s rukami za hlavou, „zrejme nie si človek stavaný na pitie," vytrhla ju z myšlienok, no ani po tomto upokojení, želaný kľud nedosiahla a brunetka to z nej cítila.

„Sľúb mi, že na to už zabudneš. Viem, že by ťa to zožieralo ešte veľmi dlho," Lo sa posadila a zvážnela. Naozaj nechcela, aby sa jej kamarátka trápila.

„Sľubujem," rezignovala napokon Yazmin, aj keď vo vnútri vedela, že ju to bude ešte dlho mrzieť.