Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: manipulácia

Bez akéhokoľvek upozornenia na svoju osobu, vošla Yaz do izby svojej kamarátky. Nikdy pred sebou nič neskrývali  a myslela si, že to bude tak aj tentoraz, no stačil okamih na to, aby ju vyviedol z omylu. 

Len čo totiž prekročila prah a Lo zbadala jej útlu postavu, rozlúčila sa s niekým, kto jej volal a telefón hodila na posteľ.

„Dobré ráno Yaz," nasilu sa usmiala a začala si poprávať posteľ, aby nenápadne ukryla mobil. Akoby dievčina mohla vidieť s kým telefonovala, a prečo je to tak tajné. Pritom si Lo ustlala periny asi dvakrát v živote. Raz, keď jej ako malej oznámili, že ju príde navštíviť otec - neprišiel. A druhýkrát na Vianoce - asi len z princípu. Toľko k jej nenápadnosti.

Yazmin sa to však rozhodla nechať to tak a nepripúšťať si, že aj ona pocítila napätie, ktoré medzi nimi inak nevládlo. Ako obyčajne sa hodila na posteľ a ukradla kamarátke prikrývku. 

„S kým si to tu čvirikáš takto skoro ráno?" s úsmevom nadvihla obočie a zazrela, mihnúť sa hrôzu v Loinej tvári. 

„Nie je až tak skoro, veď je takmer desať," snažila sa to zahovoriť a chytila sa aj najmenšej šance odviesť pozornosť. Yazmin si to však hravo všimla.

„Nezahováraj. A ako to včera dopadlo s Bryceom?"

„Bolo fajn a nechápem, prečo by som ti mala hovoriť o všetkom, čo sa deje v mojom živote. Nie si predsa moja mama," v jej hlase znel hnev a nevysvetliteľná frustrácia.

„Spravila som vari niečo? Len som sa chcela uistiť, že si v poriadku, veď vieš, že sa mi ten dokonalý Bryce nepáči," bránila sa Yazmin, no atmosféra aj napriek jej zmierlivému tónu hustla. 

„Náhodou je skvelý. A sám vravel, že to hovoríš len preto, lebo žiarliš." Vystupovanie nahnevanej dievčiny sa zmenilo a zrazu znela, akoby o tom nebola sama presvedčená. Akoby slová, ktoré vyslovila, nepatrili jej.

„Ja že žiarlim?!" čudovala sa Yaz. Ten chlapec si o sebe musí myslieť naozaj veľa, prebehlo jej mysľou.

„Pozri, neviem čo ti nahovoril, no naozaj nie je môj typ  a ak si to praješ, tak sa budem od neho držať ďaleko. Spravím tým službu nám obom," prehlásila napokon, hlasom chladným ako ľad v jej očiach a tresla dverami.

Ten chlapec sa jej prestával páčiť. Až priveľmi dokázal Lo manipulovať. 

Jemné klopanie, ktoré sa roznieslo jej tichou izbou, napovedalo, že za dverami stojí Judith. Ona jediná v tomto dome vyžadovala túto zdvorilosť a mnohokrát odhovárala dievčatá od ich hlúpeho pravidla o neklopaní. Ak by ju dneska Yaz poslúchla, zrejme by predišli zbytočnej hádke. 

„Yazzie, zlatko si v poriadku?" vľúdny hlas, pohladil dievčine sluch a ona sa cítila ihneď pokojnejšia. Judith bola totiž človekom, ktorý vyžaroval pozitívnu energiu. V jej hrejivej prítomnosti nešťastie neexistovalo. 

„Samozrejme," pokúsila sa vyčariť úsmev, zrejme jej to však nešlo, pretože žena nahodila výraz, ktorý napovedal, že vidí cez masku pretvárky.

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko. Nezaručujem pomoc, no vždy to skúsim," podišla bližšie k posteli, na ktorej sedela Yazmin a vzala ju do nekonečného objatia. 

„Pohádali sme sa s Lo. A mňa to mrzí, pretože sa zdá, že predo mnou niečo tají," tichým hlasom zo seba vysypala smutná zlatovláska, pretože chcela, cítila sa tak lepšie. Tak na ňu pôsobila Judithina aura, o ktorú sa tak starala. 

Bola to žena stredného veku, ktorej krátke mikádo sa rozlievalo okolo srdcovitej tvári a zvýrazňovalo ženskosť a jemnosť, ktorou prirodzene ovplývala. Na tvári sa jej síce začali prejavovať známky staroby, no duchom bola stále mladá  a kvietkované sukne viali okolo jej nôh, nehľadiac na ročné obdobie.

„Každý potrebuje svoje tajomstvá Yazzie, inak by sme boli príliš zraniteľní. Musíš to prijať a istotne aj ty niečo skrývaš. Niečo, čo je len tvoje a je to v poriadku," hlas, ktorým sa slová dostávali do prostredia sa toľko podobal tomu, ktorým Lo tak opovrhovala. Akurát slová sa líšili. 

A myšlienky dievčiny ihneď zaleteli k tajomnému hlasu, ktorý jej v posledných dňoch bral spánok. Zatiaľ nenašla odvahu sa s tým komukoľvek zdôveriť ale verila, že to bolo čosi iné.

„No čo ak jej to tajomstvo ublíži? Mám pocit, že sa rúti do nešťastia a zároveň ma nepočúva. Je ako zaslepená," dospelý hlas prestriedal dievčenský, zúfalý. 

„Každý musí padnúť, to predsa vieš Yaz," Judith rukami obišla jej útle ramená  a matersky si ju privinula na hruď. Už od mala tým dievčine dokazovala, že rodinou ľudí netvorí iba krv. 

„Avšak ak ti tvoja intuícia vraví niečo iné, dokáž Lo, že sa nemýliš a váš vzťah bude ešte pevnejší."

Snažila sa sústrediť, no vždy ju niečo vyrušilo. Najprv to bol televízor, ktorý niekto púšťal o poschodie nižšie, potom vietor, ktorý sa nečakane zdvihol a plieskal závesmi o stenu. Nakoniec to však bol jej vlastný dych,  a tak schmatla tenký sveter prevesený cez stoličku a vybehla do príjemne teplej noci. Vietor Yazmin najprv rozfúkaval vlasy, no potom ho už brala len ako príjemné osvieženie. 

Započúvala sa do zvuku, ktorý vydávali jej tenisky pri každom kroku a už niekoľkýkrát si položila tú istú otázku. Naozaj verí svojej intuícii až natoľko, že by mala Lo varovať a pustiť sa proti Bryceovi? Jej podvedomie okamžite skríklo hej, a tak sa myšlienky zahĺbeného, nočného dievčaťa začali točiť len okolo neznámeho chlapca, ktorý svojím dokonalým vzhľadom ohuroval jej kamarátku.

Vždy keď ho zbadala mala pocit, akoby bol duchom. Nedosiahnuteľným a takmer neskutočným, no on sa stále vracal a vyvolával v nej nepokoj, ktorý predtým nepoznala. Jeho jediný pohľad ju dokázal rozhodiť aj na niekoľko dní, nespomínajúc hlas, ktorý sa spolu s ním objavil. Vyznievalo to paranoidne ale to Judith ju učila, aby vždy verila svojim inštinktom. Preto sa domnievala, že aj tieto dve veci, majú niečo spoločné.

No stále nevedela, ako dokázať, že ona si nevymyslela pohľad, ktorým ju prebodával a ani tú noc, keď ho videla prvýkrát. Spôsob akým Loru omamoval...

Lora.

Len čo sa tá myšlienka predrala na povrch, Yazmin vedela, ako sa dostať bližšie k Brycovmu životu. Zvrtla sa o osemdesiat stupňov a rozbehla sa späť do svojej izby. Ihneď naťukala Lorine meno do vyhľadávača a ten jej vypľul len sociálne siete. Stále toho však bolo viac, ako to čo objavili u Brycea - nič. 

Opísala si jej celé meno a po obšírnejšom hľadaní zistila, že to dievča si vôbec nestrážilo súkromie a adresu tam malo takmer ako pozvánku. Pri mene skončila aj ulica  a v Yazmin sa rozlialo vzrušenie. Bola zvedavá, čo sa z toho vykľuje.