Whispering of swords

Elfský kráľ

Vzduch v tom prekliatom sa takmer nedal dýchať! Chodili sme celé hodiny a mne sa už poriadne motala hlava. Ten les bol snáď nekonečný! Gandalf nás upozornil aby sme sa držali elfského chodníka, inak sa stratíme... Ja mám pocit že sme stratili aj keď sme sa ho držali! Už som takmer nedokázala dvíhať nohy... Kráčala som po celý čas vedľa Thorina. Aj na ňom bolo vidieť že mu ten les nerobí práve najlepšie. A vtedy sa to stalo. Zahmlilo sa mi pred očami. ,,Thorin,"zašepkala som z posledných síl. Potom som sa zrútila na zem...

Thorin POV

,,Thorin,"a s týmito slovami sa zrútila. Oamžite som si k nej kľakol a kontroloval či ešte dýcha... Našťastie áno. Trochu mi odľahlo, ale aj tak... Čo sa jej mohlo stať?!
,,Alanys! Láska! No tak vstávaj!"kričalo zo mňa číre zúfalstvo. Ona bola celý môj svet! Nemohol som o ňu prísť! Dal by som všetko zlato Ereboru za to aby otvorila oči, aby som mohol znova počuť jej hlas a mohol znova cítiť dokonalú chuť jej pier.
,,Pozriem sa na ňu,"povedal Balin a čupol si ku mne. Skontroloval jej pulz a dýchanie. Potom sa na mňa pozrel a s nepokojom v očiach povedal:,,Myslím si že je to tým vzduchom. Nie je mŕtva, pravdepodobne je len v bezvedomí... A neviem ako ju zobudiť."
,,Na to som prišiel aj ja,"zavrčal som. A vtedy som sa rozhodol čo spravím. Vstal som a zdvihol som ju. ,,Musíme je odtiaľto dostať,"odnesiem ju odtiaľto, aj keby to mala byť posledná vec ktorú spravím. Pevne som ju zovrel v náručí a pobozkal som ju na temeno. Čo budem bez nej robiť? Od chvíle keď som si uvedomil že ju milujem som si nedokázal predstaviť život bez nej. Nenechám ju zomrieť. Niečo som jej totiž ešte nepovedal... po prvý raz ma myšlienka na to prepadla už pri prvom bozku. Ona je moja pravá láska, viem to. Mám ale stále pocit že je na to príliš skoro, ale najradšej by som to spravil už v tedy v Roklinke. Najradšej by som pred ňou padol na koleno a požiadal ju aby so mnou zostala po zbytok môjho života. Dúfam, že jedného dňa, budem mať to šťastie a spravím z nej moju manželku, moju kráľovnú...
A tak sme kráčali ďalej. Vzduch bol stále horší a všetkým sa nám ťažko dýchalo. A vtedy prišlo to najhoršie, rieka. Most ktorý tam kedysi stál tam už nebol. Prebrodiť rieku n prichádza v úvahu. Gandalf nás varoval že voda v tom potoku je jedovatá.
Vtedy sa ozval Kili:,,Tie laná vyzerajú pevne." Už už chcel na zelené lano stúpiť keď som ho zastavil:,,Počkaj! Prvý pôjde najľahší." Síce teraz riskujem život hobbita, ale neohrozím životy všetkých ostatných. Ak tie laná neudržia jeho, my ostatní nemáme šancu. A ako cez tú rieku dostanem Alanys? Bola tu len jediná cesta, musel som ju preniesť. Keď Bilbo prešiel na druhú stranu vyrazil som aj ja. Mal som pocit že mi každú chvíľu vypadne z rúk... To sa nemohlo stať! Zovrel som ju pevnejšie a snažil som sa zrýchliť. Pri každom kroku som sa uistil že mám stále rovnováhu a nenakláňam sa... Šlo mi to neuveriteľne pomaly.
Konečne! Bol som na pevnej zemi a Alanys bola v poriadku!
Už sa motala hlava aj mne. Mal som pocit že sa nemôžem poriadne nadýchnuť. Ostatní boli ešte stále na ceste, takže som mal čas trocha sa spamätať. Posadil som sa na zem a nehybné telo mojej milovanej Alanys som položil vedľa seba. Pohladil som ju po vlasoch:,,Láska...prosím. Zobuď sa. Potrebujem ťa."
Mal som o ňu strach, lepšie povedané k smrti ma desila myšlienka na to že by som ju mohol stratiť.
A vtedy som ho uvidel, strieborného jeleňa. Nevedel som čo presne robím a vlastne ani prečo.... Vstal som, chopil som sa luku, pripravil som šíp, natiahol tetivu a už som sa chystal vystreliť.
,,Čo to robíte?"opýtal sa ma Bilbo. Ja som mu neodpovedal, iba som vypustil šíp. Netrafil som.
,,To ste nemali,"povedal unaveným hlasom, ,,nosí to smolu."
Ja som nevládal už ani myslieť. Celý svet sa krútil a ja som mal pocit že sa každú chvíľu zosypem.
,,Na smolu neverím. Sami sme strojcami svojho šťastia,"už som nevládal stáť. Motala sa mi hlava a každý nádych ma dusil. Znova som sa posadil vedľa nehybnej Alanys. Moja Alanys... Čo je s ňou? Kedy sa mi vráti? A kam mi vlastne zmizla?
A vtedy Bombur spadol do vody. Ďalší člen našej výpravy stratil vedomie. Ostatní sa striedali pri tom ako ho niesli, ja som mal dosť starostí aby som ochránil Alanys a sám seba udržal na nohách.
Úplne som prestal myslieť... ,,Koľko je vlastne hodín?"opýtal som sa keď som sa znova na chvíľu zastavil. Kroky boli stále ťažšie a ťažšie. Vzduch v tomto lese bol otrávený... Cítil som ako sa mi snaží dostať do hlavy...
,,Neviem ani aký je deň,"šomral Dwalin. A vtedy som toho mal dosť! Musíme sa odtiaľ dostať!
Uvidel som cestu... Nebol te elfský chodník ale určite je to skratka! Už od začiatku sa mi nepáčilo že sa musím držať cestu ktorú stvorili elfovia. Nemám rád elfov...
,,Poďte za mnou!"nutne som sa odtiaľ potreboval dostať.
,,Ale Gandalf,"Bilbo namietal. Ale ja som mu nedal šancu dokončiť vetu:,,Ale ja som veliteľ! Povedal som že pôjdeme tadiaľ!" Musel som... Už som to tu nedokázal dlhšie vydržať. Alanys je v bezvedomí až príliš dlho. Čo ak sa už nikdy nepreberie?
A znova sme kráčali celé hodiny... A keď sa Kili už asi po piatykrát potkol o rovnaký kameň, došlo mi to. Chodíme stále v kruhu! Stratili sme sa! A to nebolo ta najhoršie čo sa nám stalo. Napadli nás obrovské pavúky... Boli ich desiatky. Keď nás napadli, môj život mi bol ukradnutý, šlo mi len o to aby som ochránil Alanys. Keď ma zhodil na zem myslel som len na to aby sa jej nič nestalo. Snažil som sa nás dostať preč z pavúkovho zovretia, ale bolo to márne. Pavúk nás začal zamotať do pavučiny. Jed ma úplne ochromil, nedokázal som myslieť a moje oči začala pohlcovať temnota. Pozrel som sa Alanys naposledy som ju pobozkal na čelo. Potom som počul krik mojich drahých priateľov a nakoniec ostala len prázdnota...