"Nie!" Zakričal otec a jeho hlas sa odrážal po celej miestnosti. Od zlosti odhodil drevený meč ktorý držal v ruke. "Ľahko sa ťa dá prekuknúť. A ten meč držíš príliš vysoko. Uvoľni sa Sagg." Povedal otec už trochu kľudnejší. Môj brat ma pozorne sledoval z rohu miestnosti. Bol starší o dva roky a otec hovorieval že sa podobá na našu mamu. Mamu som nikdy nepoznal. Zomrela na otravu keď som mal len pár mesiacov. Brat prešiel troma rýchlymi krokmi až ku mne a podal mi ďalší drevený meč. Vyzeral tak vznešene ako pravý následník. Vždy bol vo všetkom lepší no ja som mu nič nikdy nezávidel. Vyhovovalo mi byť tým mladším princom. Asty sa opäť postavil na svoje miesto v rohu miestnosti a v tichosti nás pozoroval. Postavil som sa do obrannej pozície akurát včas aby som odrazil otcov útok.
***
Dnes bol ten slávny deň. Do kráľovstva mal prísť najväčší z najväčších kráľov našej zeme aby si odviedol piatich najlepších šermiarov a dal ich vyštudovať do tých najlepších škôl aby mohli byť lepšími bojovníkmi. Bola to obrovská pocta a ja som sa v šerme zlepšoval každým jedným dňom no môj brat bol vždy lepší. Sedel som na jeho posteli a on si zapínal slávnostné brnenie ktoré dnes bude na turnaji slávnostne reprezentovať náš rod. Asty bol veľmi pôvabný a každý sa za ním vždy len zo závisťou obracal. Mal stredne dlhé vlasy biele ako snech, ktoré mu siahali na koniec krku. Bol vysoký a mal vypracované telo z jazvami s častého tréningu. Vyzeral presne ako má budúci kráľ vyzerať. Na jeho brnenie bol úžasný pohľad. Bolo celé čierne s červenými vzormi. Čierna a červená boli farby našeho rodu. Všetky gombíky boli zlaté a keď ste sa pozreli bližšie, videli by ste že sú to malé zlaté hady, skrútené do gombíka. Jeho meč bol z tej najlepšej ocele, z nádhernou zlatou rukoväťou. A okolo tej zlatej rukoväti sa obtáčal had z čierneho zlata. Bol to ťažký meč, no keď si ho Asty zapínal na chrbát, vyzeral v jeho rukách iba ako malá hračka. "Nemal by si sa ísť pripraviť aj ty Sagg?" Zasmial sa brat, keď videl že ho pozorujem. Pozrel som sa na hodinky. Turnaj sa už neodvratne blížil. Iba som prikývol a pobral sa do svojej izby.
***
Všetci bojovní nedočkavo čakali vo svojích štartovacích miestnostiach. Boli to malé miestnosti do ktorých sa vošiel len bojovník a jeho kôň. Jediné čo nás oddeľuje od stredu obrovskej arény tvaru kolosea sú veľké čierne vysúvacie mreže. Lavice boli preplnené ľuďmi. V prvých radoch sedeli poddaný. Potom sluhovia, vyššia šľachta, dvorné dámi a nakoniec králi. Na úplnom vrchu arény sedel na zlatom balkóne najväčší z najväčších kráľov. Po jeho pravej strane sedeli jeho dve dcéry a po jeho ľavici náš otec. Kráľ druhého najväčšieho mesta na našej zemi a vládca jazerozeme a plávajúceho kráľovstva. Chlapec ktorý stál na malom drevenom balkóne tiež na vrchu arény, ohlasoval prístup ďalších dvoch bojovníkov. "Asterixs z rodu Theronovcov. A Jacken z rodu Carstartovcov." Jeho hlas sa rozliehal celou arénou. Potom do bojového poľa vstúpil Jacken na čiernom medveďovi, ktorý bol v jeho znaku. Oproti nemu vystúpil môj brat na čiernom vlkovi s červenými očami. Oproti Jackenovi vyzeral môj brat neozbrojený. Jacken bol menší a bolo vidno že sa o seba až tak veľmi nestaral. Jacken a môj brat prešli jedno kolo okolo celej arény a užívali si nadšený jasot a potlesk ľudí. Potom sa postavili oproti sebe už bez zvierat. Podali si ruky na znak priateľského súboja a potom sa postavili do bojovej pozície. Jacken zaútočil prvý no brat sa s pôvabom vyhol sekera a sekol Jackena mečom do chrbta. Mladý rytier sa prehol od bolesti a dopadol na zem. S ťažkosťami a pod váhou všetkých tých zbytočností sa ale nakoniec postavil. No teraz zaútočil prvý Asty a vyzeralo to že Jackena porazí, no ten sa v poslednej sekunde uhol meču a snažil sa čo najrýchlejšie prejsť Astymu za chrbát no Asty bol rýchlejší a v momente sa otočil. Letela na neho Jackenova bojová sekera no brat ju mečom odrazil a v aréne sa ozval prenikavý rinkot zbraní. Asty využil chvíľku prekvapenia a vrhol sa na Jackena s plnou silou. Ten sa snažil všetky jeho útoky odraziť no ako tak cúval potkol sa o kameň a spadol. Asty to okamžite využil. Odkopol jeho bojovú sekeru a hrot meča mu priložil na hrdlo. Jacken zdvihol ruku na znak Astyho výťazstva a arénou sa ozval prenikavý krik a potlesk. Asty sa poklonil davu a spod plášťa vytiahol nádhernú čiernu ružu ktorú podal staršej dcére najväčšieho kráľa. Tá ružu prijala a začervenala sa. Asty sa galantne uklonil, vysadol na vlka a sprevádzaný potleskom vyšiel z arény. Chlapec na drevenom balkóne si odkašľal a pokračoval. "Saggy z rodu Theronovcov. A Torren z rodu Baerderovcov." Do arény vstúpil môj súper. Bol odo mňa vyšší a postavou pripomínal skôr môjho brata. Akurát on nemal vlasy biele ako môj brat ale červené ako vychádzajúce slnko. Niesol sa na čiernom koni ktorý kontrastoval z jeho snehovo bielym brnením. Potom sa otvorila aj moja mreža. Vyšiel som von na svojom bielom vlkovy. Ako aj všetci ostatní predo mnou som spravil kolečko slávy, a potom som sa postavil do bojovej pozície. Torren mal v každej ruka menší meč. Ešte pevnejšie som zovrel svoj obojručný meč presne rovnaký aký mal aj môj brat. Terren sa na mňa vrhol s vražedným pohľadom v očiach. Najprv zaútočil s pravou rukou, s čoho som usúdil že he pravák, a snažil sa mi meč zabodnúť do ramena no ja som obranne zdvihol meč a z celej sily som ním trhol smerom nahor. Torrenova díka vyletela do vzduchu a zabodla sa pár metrov vedľa do zeme. Torren sa ale ihneď spamätal a znova sa na mňa vrhol. Tentoraz som však jeho útok nestihol odraziť a on ma bodol do nohy. Podlomili sa mi nohy a meč mi vypadol z ruky. Torren ho odkopol a čepeľ meča mi zaryl ešte hlbšie do krvácajúcej rany. Od tej neznesiteľnej bolesti sa mi zahmlelo pred očami a spadol som na tvrdú zem. Torren sa priam vyžíval v mojej bolesti, a aby toho nebolo málo tak mi v tej rane zakrútil mečom. Skríkol som od bolesti. Potom som cítil ľadovú čepeľ jeho meča na mojom krku a pramienok krvi stekajúcej z môjho hrdla no nemienil som sa vzdať. S posledných síl som sa rozhodol ho kopnúť mojou zdravou nohou. Podlomili sa mu kolená a na zemi sa ozval cengot jeho meča. Rukami som sa zdvihol do sedu a zapískal som na svojho vlka. Ten okamžite pribehol. Aj cez všetkú tú bolesť som sa vyškrabal do sedla a zodvihol som svoj meč. No skôr ako som mu stihol hrot priložiť na hrdlo zdvihol ruku na znak môjho výťazstva. Ľudia začali tlieskať a kričať moje meno no ja som myslel len na to aby som bol s tadiaľ čo najrýchlejšie preč.
