Si moje šťastie

2. časť

Beatris

,,Ja som gay." povedal mi.
,,To je dobre." povedala som mu. No nebolo. Cítila som sa zle.
,,Ja to myslím naozaj, Tris." povedal.
,,Veď ti vravím, že fajn. Naozaj." povedala som.
Keď sme odchádzali držala som si od neho odstup. Neviem prečo. Nechcela som byť s ním. Necítila som sa v jeho prítomnosti dobre. Nechcela som, aby ma odprevadil domov. Necítila som sa s ním bezpečne. Bola som ako podvedená v hre. Až teraz som si uvedomila, že ho vôbec nepoznám. Že to vôbec nie je ten Tobias, akým býval pred pol rokom.
,,Tris, ja som vedel, že to nemám robiť, no chcel som, aby si to vedela." snažil sa uľahčiť situáciu. Dal si ruku okolo môjho ramena a išli sme.
,,Veď mne to je jedno. A aj tebe môže byť jedno čo si ja myslím, keďže si sa ešte dnes vyjadril, že ti chýbať nebudem." povedala som s miernou dávkou hnevu v hlase. Dala som jeho ruku dole a išla od neho ďalej. Všimol si to. Všimol si, že to je zbytočné.
,,Kam ideš?" opýtal sa ma.
,,Domov predsa. Kam by som mala ísť? Na ihrisko fajčiť?" zaironizovala som a uchechtla som sa.
,,Jaj, tak ahoj." povedal a čakal objatie. No ja som mu takú radosť neurobila.
,,Ahoj." povedala som mu.
Už keď sa vzďaloval rozbehla som sa za ním. Nedalo mi to. Nedalo mi nerozlúčiť sa s ním. Prebehla som skoro polovicu ulice, no jemu to bolo očividne jedno. On sa hral na urazeného. On? Vážne? Ja by som mala byť urazená. Išla som s ním ešte trošku. Potom išiel domov. Nechal ma tam stáť. Išla som aj ja. Slzy som mala na krajíčku, no nerozplakala som sa. Som silná. Som silná. Opakovala som si v duchu.
Prečo to urobil? Prečo práve ja? Veď som mu nič neurobila. Stále ho mám rada. Je snáď slepý? Potom ma z môjho myšlienkového pochodu vyrušilo kričanie.
,,Tris, stoj." kričal na mňa Tobias.
,,Stoj, prosím." pokračoval.
,,Ak teraz nezastavíš, už nikdy nepôjdeme von." povedal nakoniec. Donútilo ma to zastať.
,,Načo si sem ešte chodil? Prečo si prišiel? Ponáhľam sa domov." povedala som mu.
,,Tris, čo ti je? Čo sa ti stalo?" opýtal sa ma. Ničí ma. On ma raz zničí.
,,Nič mi nie je. Teda je, ale nesúvisí to s tebou takže to nemusíš riešiť." povedala som a bola som pripravená na odchod. Objal ma. Ja som tam len tak stála. Prvýkrát som mu neopätovala objatie. Ale bola som zaň neskutočne vďačná.

-----------------------------------------------------------
Čaute, je tú tá "napätá časť". Páči sa vám príbeh? Teda zatiaľ. Chcem vedieť váš názor. 🙏