Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: pátranie

Prvé víkendové ráno sa Yazmin zobúdzala s realistickým snom v pamäti a roztrasenými rukami. Už sama nevedela či od nervozity, alebo strachu, pretože intenzívne pociťovala obe. Bola by najradšej keby sny, v ktorých stretáva Brycea nadobro vymizli, no akosi tušila, že dnešok bol len zvláštnou výnimkou. Miesto blonďavého chlapca ju totiž prenasledoval ten záhadný z lesa. Naháňal jej čistú hrôzu a rozdúchaval adrenalín v tele. Vlastne si už ani nebola istá, či jej zistenie z lesa, bola skutočne realita.

Preto sa rozhodla nejako si to dokázať. Počkala kým Judith odíde do obchodu, presne tak ako každú sobotu a vybrala sa do jej pracovne. Cítila sa trocha previnilo, pretože vedela, že tým nebude nadšená, no dievčina nevedela nájsť iný spôsob.

Možnosť internet zlyhala ešte predošlý večer, kedy Yazmin sedela hlboko do noci za počítačom a dostala sa aj na stránky, o ktorých netušila, či radšej by o nich nevedela. Hľadala rôzne rituály a zjavujúce sa jaskyne, pretože jediné čo mala, bolo to zvláštne slovo, ktoré vyslovil tmavovlasý chlapec.

Baršhé.

Nech to zadala v akejkoľvek kombinácii, nenašla nič užitočné len nejaké cudzokrajné stránky odkazujúce ju na druh jedla. Preto dúfala, že v Judithinej pracovni nájde niečo, čo sa aspoň bude podobať na odpovede.

Yaz sa pozorne obzrela okolo seba, aj keď bola presvedčená, že Lo zo svojej izby nevyjde, pretože sa ešte stále neuzmierili a neukončili ich malú studenú vojnu, ktorú rozpútal Bryce. Jej kamarátka si zrejme myslela, že sedením v izbe sa problémy stratia. Nebolo to tak, a aj keď Yazmin mrzelo priznať si to, tak aspoň raz jej t vyhovovalo. Pravdu už totiž nehľadala len kvôli Lo ale aj ju samú to nesmierne zaujímalo.

Ruku váhavo položila na kľučku, ktorá bola prekvapivo príjemne teplá a spolu s pocitom viny ju potlačila. Dvere sa otvorili bez jediného zvuku a odhalili tak jednu prekrásnu miestnosť. Dievčina o jej existencii samozrejme vedela a neraz v nej aj bola, no Judith nebola nadšená, keď ju tam nachytala na nočných výletoch.

Opatrne vošla dnu, akoby čakala, že sa spustí nejaký alarm, no všade vládlo hrobové ticho a hrejivá atmosféra, ktorá Yazmin už aj v detstve lákala. Pripadala si tam, akoby žiadne problémy neexistovali. Akoby to nebolo možné a stálo ju nemálo síl, aby sa spamätala, zavrela dvere a postavila sa pred obrovskú policu, ktorá pokrývala celú jednu stenu.

Kus nábytku z tmavého a ošúchaného dreva bol plný všakovakých kníh – od román a detektívok až po spirituálne knihy o cestovaní v snoch. Tieto duchovné veci boli totiž Judithiným koníčkom, ktorý s ňou Yaz občas zdieľala a teraz sa tomu potešila.

Prstom prechádzala po chrbtoch kníh, ktoré by jej mohli nájsť a pár zaujímavých titulov aj vytiahla a v rýchlosti prebehla, no polica za policou ju sklamávali, až to nakoniec vzdala.

Zhlboka sa nadýchla a užívala si tú príjemnú atmosféru, ktorú jej táto miestnosť veľkoryso poskytovala. Teplé žlté svetlo, presvetľovalo celú miestnosť a zohrievalo krémový koberec. Všade kde sa len dalo, viseli farebné pierka a rôzne prívesky, ktoré nádherne odrážali svetlo. Na oknách viseli lapače snov rôznych veľkostí a vôňa kávy sa tam vznášala v príjemnej intenzite. Akoby tam šálka skutočne bola, pomyslela si s úsmevom Yazmin a ani netušila, ako ďaleko bola od pravdy.

„Hľadáš niečo?" ozvalo sa zrazu odo dverí, ku ktorým stála dievčina chrbtom. Rýchlo sa zvrtla, pretože Judith, ktorá ticho ako duch vstúpila do miestnosti, ju vydesila.

„Nie ja...nie. Len som chcela..." koktala dievčina a pokorne sledovala ako Judith kladie hrnček s pariacou sa kávou na pracovný stôl a sadá si do kresla.