Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: mŕtvy muž

„Judith," uľahčene si dievčina vydýchla, keď zbadala ženskú postavu a nakoniec rozoznala aj tvár, okolo ktorej poletovali krátke hnedé vlasy. 

„Strašne si ma vydesila," snažila sa upokojiť svoje rozbúšené srdce a dych, ktorý od strachu rozbehol maratón.  Opatrne položila knihu na stôl uprostred altánku a uprela pohľad na Judith. Čakala v jej tvári aspoň náznak srdečnosti, no našla tam len chlad a rezervovanosť, od ktorej Yazmin zovrelo srdce. 

„Ja alebo tá kniha?" vypustila nakoniec z úst jej náhradná mama a sadla si na drevenú stoličku oproti dievčine. 

„Sama si zistila, že to nie je kniha pre teba a úprimne nechápem, prečo si si ju vypožičala. V mojej knižnici by si ju totiž nenašla." Hlas mala mrazivejší ako vetrík, ktorý začal ľahostajne pofukovať. 

„Sú totiž veci, v ktorých by sme sa nemali rýpať. Veci a ľudia, ktorí nechcú byť odhalenými záhadami a ty by si sa s tým nemala zahrávať."

„Ty vieš, čo je v tej knihe? Vieš čo to znamená?" Yaz prekvapene nadvihla obočie a so záujmom čakala na odpoveď. Dúfala, že sa jej dostane nejaké objasnenia alebo aspoň uistenia, že sú to len hlúposti, strašidelné povedačky. No nádej jej pohasla len čo Judith otvorila ústa. 

„Nikdy som ju nečítala, no áno tuším aké sú vedomosti v nej mocné. Netýkajú sa ma a ani nikdy nebudú, pretože je neradno zahrávať sa s nimi. Teraz mi tú knihu daj a ja ju zajtra vrátim miestnej knižnici,"dievčina zostala zaskočená a bez slov. Preto len spomínané vedomosti v čiernej väzbe posunula smerom k Judith a sledovala ako ju tá berie do roztrasených prstov. Akoby pred ňou mala naozaj rešpekt, akoby sa jej bála. 

„Sľúb mi, že už nikdy nič podobné nebudeš vyhľadávať," konečne v jej očiach zazrela ženinu typickú srdečnosť,  a preto ju veľmi bolelo, keď jej musela zaklamať. 

„Bola to len náhoda. Pomýlila som si ju s inou knihou, keďže na sebe nemá názov. Nebolo to cielené a potom ma už len zaujímalo, čo v nej je," snažila sa tváriť, že o nič nejde a že sa jej takmer netočí hlava od neistoty a desu, ktorý pociťuje. Všimla si, že jej Judith veľmi neverí, no nedávala to najavo, a tak sa obe tvárili, že jedna druhej dôverujú. 

„Na čo si ma vlastne hľadala?" snažila sa Yaz zmeniť tému a pomrvila prstami, aby sa jej prestali triasť.

„Len som sa s tebou chcela porozprávať. Vieš teraz, keď je tu tá smútočná atmosféra...zvládaš to v škole?" ustráchaný tón v jej hlase sa nedal prepočuť, no dievčinu vyslovené slová zarazili. 

„Smútočná? Niečo sa stalo?" vysypala zo seba otázky a v duchu dodala ešte jednu. Už sa hovorí o Lorinej smrti?

„Ty o ničom nevieš? Zaujímavé, myslela som, že o tom hovorí úplne každý. Neviem či poznáš rodinu Vintersovcov. Ich dcéra je asi tak stará ako ty." Yazmin prekvapil prítomný čas, ktorý Judith použila a jej záujem stúpol. Nechcela ju však prerušovať, a tak len kývla na súhlas. 

„Jej matka Sibyla je mŕtva. Našli ju v kúpeľni a vraj išlo o samovraždu," tichým a smutným hlasom jej objasnila žena situáciu. 

„Vraj to spravila kvôli dcére, ktorá ušla z domu. Stáva sa to hlavne tým slabším jedincom," použila hlas, ktorý ju mal upokojiť, no akurát v nej vyvolal ďalšie otázky, ktoré by ju zožierali donekonečna. 

„To je hrozné," zhrozene zavrtela hlavou dievčina, no postavila sa a narovnala si sveter, pretože sa jej vyhrnul. 

„Prepáč Judi, no musím si ísť ešte niečo vybaviť," so šokovaným pohľadom zabodnutým do chrbta sa rozbehla do garáže, kde mala odstavený bicykel. Aj napriek tomu, že sa začalo stmievať vytlačila ho na ulicu a obzrela sa, aby zbadala Judith, ktorá za ňou vybehla. 

„Do polnoci budem doma. Sľubujem!" zakričala jej ešte a už poriadne  šliapla do padálov a rútila sa dole ulicou. Vietor jej plietol vlasy, no ona teraz nemala čas užívať si jazdu, tak ako obyčajne. 

Ani nevedela, prečo sa rozhodla zájsť do domu Vintersovcov. Naozaj nevedela, čo tam chcela nájsť, či pocítiť. Vedela len to, že sa tu deje niečo zlé a stále sa jej to spájalo s Bryceom. Aj keď už voči nemu nepociťovala nenávisť (z neznámeho dôvodu), tak stále sa nemohla zbaviť pocitu, že je za všetko zodpovedný. 

Len čo zbadala dom, ku ktorému mala namierené potlačila dotieravé myšlienky a zoskočila z bicykla. Nechala ho opretý o kovovú bránu, pričom zistila, že je otvorená. Nenápadne prekĺzla dovnútra, a keď nezačula žiaden alarm, nezbadala žiadne auto, či svetlo v okne, usúdila, že Sibylin manžel zrejme nie je doma. Ani by sa mu nečudovala - tiež by nechcela tráviť noc v dome, v ktorom sa niekto zabil a navyše sama. 

Ona totiž vedela, že Lora neušla z domu, a aj kto jej pomohol na druhú stranu. Bolo to tak aj s jej matkou? 

Yazmin obišla tmavý a tichý dom dookola, kým sa odvážila stisnúť kľučku na vchodových dverách. Na jej prekvapenie sa tiež bez problémov otvorili a po chvíľke váhania vkĺzla dovnútra. V tom okamihu jej neprišlo divné, že je všetko pootvárané, a že by to tu malo byť označené ako miesto činu. 

Túžba po pravde a nepríjemné zimomriavky jej zahmlili úsudok a aj napriek všetkým desivým historkám, filmom, či knihám,  ktoré si občas prečítala, sa pobrala hore schodmi. Cez obrovské okná totiž dovnútra presvitalo zvyšné denné svetlo a dodávalo domu tienistú atmosféru. 

Ani jeden schod nezavŕzgal, ani najmenší zvuk neprezradil tento luxusný dom, kým Yazmin váhavo kráčala dohora. Posledný chod sprevádzal trasľavý nádych a porozhliadnutie sa po chodbe, do ktorej vstúpila. Lemovali ju troje dverí z každej strany a jedny na konci, ktoré však boli otvorené. V miestnosti už z diaľky bolo viac svetla, ako všade naokolo, a preto sa dievčina popri stene pobrala priamo tam. 

Nebolo počuť ani jediný jej krok, len jemný dych, ktorý sa odrážal od stien naokolo. Pár krokov pred dverami si uvedomila, že dych jej samotnej by nemal mať takú intenzitu a srdce mala až niekde v hrdle. Privrela viečka a s nádychom ich otvorila dokorán. Tušila, že ak nazrie dovnútra, tak to pre ňu nedopadne dobre, pretože ešte stále mala šancu ujsť. Tú šancu, ktorú si zmarila, keď prekonala aj poslednú vzdialenosť a dlaňou potlačila pootvorené dvere. 

To čo uvidela ju však obralo o dych. Ocitla sa v spálni, ktorá však ani náhodou nebola prázdna. V otvorenom okne čupela postava v tmavom oblečení, ktorá blysla po Yazmin očami a skočila dole. Dievčina mala čo robiť, aby nevykríkla a musela si ruku pritisnúť na ústa. Neodvážila sa ísť pozrieť z okna, a preto jej pohľad padol na telo ležiace na obrovskej manželskej posteli. 

Muž, ktorého modré oči vytreštene hľadeli do prázdna a cez krk sa mu tiahla krvavá rana. V tej chvíli si Yazmin uvedomila tri veci. 

1. Tento muž je Lorin otec - musel byť.

2. Je mŕtvy a v okne bol jej vrah, ktorý ušiel, čo z nej robí hlavnú podozrivú, ak hneď neodíde.

3. Nejako s tým súvisí Bryce, možno nechceli, aby sa s nimi spájala Lorina smrť, a preto odstránili každého, kto o tom vedel. 

Takže ona je na rade.