Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: večerná misia

Yazminine ráno sa začalo prekvapivo pokojne a príjemne, až by takmer uverila, že celý včerajší deň, či dokonca mesiac, bol len zlým snom. 

Na stole ju totiž čakali raňajky, ktoré Judith urobila obom dievčatám predtým, než išla do práce. Lo ju privítala úsmevom a všetko sa zdalo byť ako predtým. Aj napriek zvláštnemu napätiu, ktoré sa vznášalo vo vzduchu, a ktoré sa dievčina snažila ignorovať. Jednoducho si však nemohla pomôcť, veď vari nie každý deň človek nachádza mŕtve telo, presne ako ona včera. 

Ešte stále keď zavrela oči, tak videla modrosť očí toho chlapa a neznámu postavu v okne. To svoje si na noc pre istotu zavrela a natlačila pred neho policu s knihami. Inak by zrejme ani nezaspala. 

Nikomu totiž nepovedala o tom, čo videla, len z tadiaľ jednoducho ušla a zrejme sebecky si chránila kožu. No aj tak pochybovala o tom, že by jej niekto uveril, že v tom má prsty rodina Sussurovcov. Nemala žiadne dôkazy a intuícia ich skutočne nenahrádzala. 

Pretože, aj keď spolu s Lo tak ako inokedy prešli cez bránu školy, prihnal sa k nim Bryce a vzal Lo okolo pliec. Tá sa okamžite rozžiarila a Yazmin zachytila chlapcov pohľad. Mala pocit akoby hovoril: Vidíš ako ma zbožňuje? 

Preto sa radšej rýchlo odvrátila, pozdravila Lo a vzdialila sa. Nechcela sa na nich pozerať a nechcela znášať Brycovu blízkosť. Všetko sa jej totiž začalo spájať dohromady a ona vôbec nebola nadšená z výsledku. 

Vyhýbala sa mu ako to najviac šlo, no chodili na jednu školu, a tak sa to úplne nedalo. Zastihol ju na školskom dvore, pretože sa na rozdiel od ostatných žiakov vyhýbala preplneným miestam, akým bola aj jedáleň. 

„Smiem si prisadnúť?" preletel Brycov hlas ponad jej hlavu a Yazmin len zaťala čeľusť.

„Zabránilo by ti vari moje nie, sadnúť si?"

„Máš pravdu asi nie. No pochop ma, je ti ťažké odolať," venoval jej kompliment, ktorý by ju nemal potešiť, no pocitom rozkázať nevedela. Preto sa na neho len konečne pozrela a nevyhla sa tak príjemnému úsmevu, ktorý ju tiež nútil vykrútiť kútiky úst. 

„Si neskutočný," pobavene vyprskla, „chodíš s Lo a pritom ma balíš. Nezdá sa ti to príliš opovážlivé?"

„To, že s ňou chodím si povedala len ty, a aj keby, tak to ešte neznamená, že nemôžem oceniť krásu iného dievčaťa, nezdá sa ti?" s úsmevom nadvihol obočie a dievčina sa začervenala. Zrejme mal talent na komplimenty, ktoré akoby balil do vianočného papiera. 

„Ako sa zdá tak už neviem zrejme nič," z neznámeho dôvodu si Yaz úprimne povzdychla a úplne zabudla na všetko nepekné teórie, ktoré o tomto človeku mala. Cítila len jeho blízkosť a jemnú vôňu, ktorá k nej zavanula pri každom, čo i len nepatrnom pohybe. 

Otočila sa, aby mu mohla pozrieť do očí. Prehovárala sa, že v nich hľadá akýsi detektor lží, no v skutočnosti sa strácala v oceánskej hĺbke. Jeho dych bol stále bližšie až ich nosy delili sotva desať centimetrov. 

Si tak naivná Yazmin.

Šepot, ktorý k nej zavanul vietor ju prebral z tranzu, či očarenia, ku ktorému by svoj stav prirovnala a prudko sa odtiahla. Veď ona ho skoro pobozkala! Človeka, ktorý je možno vrahom a zrejme si myslí, že je nejakým démonom v ľudskom tele. Celé to bolo neuveriteľne zvrátené a ona už to nemohla ďalej uniesť.

„Musím už ísť," narýchlo zo seba dostala a už bežala do budovy školy a zastala, až keď sa za ňou zatvorili dvere dievčenských záchodov. Stále si v hlave prehrávala hlas, ktorý ju už mnohokrát priviedol k rozumu a skoro vždy to bolo v Brycovej spoločnosti. Má s tým niečo spoločné alebo už ju len jednoducho doháňa k šialenstvu?

Pretože presne tak sa cítila. Akoby si všetko vymyslela a realita jej unikala ako klzký had. To bol dôvod jej  nezmyselnej zvedavosti a už nešlo len o to zachrániť Lo. Potrebovala samej sebe dokázať, že sa ešte nezbláznila. 

No v mysli sa jej vynoril nápad, ktorý jej šialenstvo skôr podporoval. Avšak bola už rozhodnutá, a tak sa takmer pokojná vrátila na vyučovanie, i keď pod lavicou skrývala trasúce sa ruky. V takýchto okamih a pri nápadoch ako dnešný ju napadalo, či to zdedila po jednom zo svojich rodičov. Či má z nich aspoň niečo okrem krvi. 

Posledné zvonenie Yazmin ako každého iného vyhnal z triedy, no ona nezabočila ku dvojkrídlovým dverám ale zamierila na záchody. Vedela, že upratovačka radšej poobede fajčí na dvore so školníkom, ako upratuje, a preto to bola dokonalá skrýša. 

Len akosi nebola pripravená na dlhé čakanie, ktoré sa zdalo, že nemá konca kraja a dievčina stihla aspoň milión krát oľutovať svoj nápad, vlámať sa do riaditeľovej kancelárie. Najprv ju svedomie prehováralo, že jej to za to nestojí a potom nech sa na to vykašle. No keď už raz niečo začala, tak z toho nevedela len tak vycúvať. 

Takmer sa zadusila, keď upratovačka umývala chodbu pred záchodmi a Yaz sa snažila dýchať čo najtichšie. Nakoniec sa jej to však podarilo a svetlá v celej budove zhasli. Ešte chvíľu natŕčala uši, či nezapočuje nejaké kroky, či hlasy, no zdalo sa, že vzduch je čistý, a tak zapla mobil, aby si ním mohla svietiť. V tej chvíli ďakovala za baterku, ktorú jej Lo prikázala nainštalovať pre prípad núdze. 

Ani netušíš v akom prípade núdze som, prebehlo Yaz mysľou pri spomienke na kamarátku. 

Tichými krokmi klopiac svetlo k zemi sa pohybovala popri stenách a žmúrila do slabnúceho svetla, ktoré sem prenikalo cez zaprášené okná. Upratovačka sa na tejto škole, teda naozaj nepretrhne. 

Len s jedným zakopnutím vyšla aj po schodoch až na najvyššie poschodie a neomylne zamierila k dverám, na ktorých svietilo riaditeľovo meno. Spod trička si vytiahla zdobený kľúčik, minuloročný darček k narodeninám, ktorý jej podarovala Judith. Samozrejme so slovami, že ho nemá zneužívať, no toto bola situácia núdze. 

Kľúčik totiž otváral väčšinu starších zámkov, ako napríklad tie na škole. Avšak to, že slúžil ako dekorácia bolo inokedy pre Yaz prednejšie. 

Trvalo len pár sekúnd, kým zámka nešťukla a dievčina ihneď siahla po kľučke, ktorá išla naozaj ťažko. Malú pracovňu zaplavilo biele svetlo mobilu a strach, ktorý dievčinu pochopiteľne obklopil. 

Sťažka prehltla a vstúpila dovnútra. Jej kroky boli okamžite tlmené mäkkým kobercom, no to si nevšímala a zamierila ku vysokej kovovej polici, ktorá ako si správne tipla, ukrývala zložky študentov. Jedno šťastie, že riaditeľ bol staromódny chlap a nedával všetko na starosť počítačom. 

Brycovo meno našla v druhej zásuvke od spodu, ktorú s miernym škrípaním vytiahla a začala sa prehrabávať organizovanými papiermi, až kým ho nenašla. Bryce Sussuro. 

S napätím zložku otvorila a bola pripravená takmer na všetko. Takmer...