jedneho dna som si povedala: Som skoro vsestranny cirkusan a stale neviem jazdit na jednokolke? To treba hned zmenit.
Hned ako som ukecala kamošku nech mi ju požičia som utekala domov ze si ju skusim. A musím povedat: Chuderka jednokolka. Nasadla som na nu a vzápetí hned aj spadla. Tento "proces" som zopakovala este najmenej tisíc krát.
Po dvoch dnoch čo som ju mala doma mi prestala stačiť obývačka a tak som sa vybrala hladať vhodné miesto von no kedže bývame "na samote u lesa" tak vela možností nebolo. Vyšla som do uličky a hybaj k susedovmu plôtiku. V ten den som mu ho skoro zhodila a ak som sa radsej nenápadne vyparila. Šla som a šla až som došla na hlavnú a do oka mi padli poštové schránky. Boli natreté na krásnu modrú farbu a mali ideálnu velkosť na podopieranie...
Na tomto mieste som trénovala celý nasledujúci týžden. Moja prvá méta bola prejst 2 metre. Potom 5. O dva dni 10. Stále som si zvyšovala náročnosť no stále sa mi dosť nedarilo. Jedného dňa som to už chcela vzdať a íst domov. Posledná jazda tohoto dňa. Nasadla som a zrazu som šlapala,šlapala a šlapala. Došla som až k miernemu kopcu a stále som šlapala! Padla som až o dobrých 30 metrov dalej! Chytro som sa ponáhlala speť ku schránkam že či to dokážem znova. Podarilo sa mi to ešte dalej! Zdvihla som ruky k nebu a roztočila som sa dookola. Bola som tak štastná!
Na druhý den sme šli na výstavu do mesta a sestra si brala korčule. Nebola by som to ja keby som si nezobrala jednokolku...
No mamina nerada parkuje v meste a tak sme museli íst autobusom. Došli sme na nábrežie k dunaju a zistili sme že dnes je maraton. Povedala som si: nevaí a nasadla som na jednokolku.
