Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: našepkávač

Ako sa Yazmin stihla behom sekundy presvedčiť, tak všetci študenti mali svoje zložky zapísané informáciami, ktoré opisovali ich minulosť, prítomnosť, či pri maturantoch, aj budúcnosť. Jednoducho v nich bolo takmer všetko, pri všetkých študentoch. Až na jedného. 

Bryce Sussuro v tej svojej okrem mena a bydliska nemal nič. Dokonca ani vek, či dátum narodenia. Takmer akoby ani neexistoval. Dievčina nemohla uveriť vlastným očiam a pre istotu ešte raz prešla zásuvky, či nenarazí na jeho skutočné informácie, no zdalo sa, že o ňom skutočne nič nemajú. 

Ešte viac ju to znepokojilo a zároveň utvrdilo v tom, že sa jej dohady o ňom nelíšili od reality. V rýchlosti si jeho adresu zapísala do mobilu a všetko položila na pôvodné miesto. Dvere bez väčších problémov znova zamkla a cez okno v dievčenských záchodoch, ktoré bolo presne nad radiátorom, sa dostala z budovy. Vedela totiž, že hlavný vchod bude zamknutý, preto sa ani nepokúšala vymyslieť inú možnosť a radšej premýšľala, na ktorej strane školského plota je diera. 

Používali ju decká starších ročníkov, keď si potrebovali zapáliť a pod pozorným dohľadom učiteľov to nešlo. Yazmin k nim nepatrila,  a preto musela obísť celý pozemok dookola, aby našla svoj únikový východ. 

Keď bola konečne voľná, zhlboka sa nadýchla a snažila sa ignorovať prelud v podobe tichého smiechu, ktorý sa spolu s jemným vetríkom obtieral okolo jej sluchov. Pohľad radšej venovala zapadajúcemu slnku, ktoré všetko naokolo sfarbilo do červena a bralo so sebou tiene.

Yazminine kroky viedli rovno domov, pretože si to musela všetko urovnať v hlave. Podstúpila dnes neuveriteľné riziko, a načo vlastne? Nezistila nič, okrem toho, že všetko je ešte zamotanejšie, ako si myslela. 

Záhady si však v ten deň ešte nedali pokoja, pretože len čo Yaz otvorila vchodvé dvere, zazrela mužský pár topánok v ich byte a začula Loin smiech. 

Potichu spustila tašku z ramena na zem a vyzula si tenisky. Čakala či začuje aj iný hlas, či aspoň náznak toho, kto je tam s Lo. Logicky jej to vychádzalo jedine na Brycea, no aj to bolo čudné, keďže bol večer a Judith by nič podobné nedovolila. 

Avšak dievčina ihneď zistila, že od pravdy naozaj nebola ďaleko, práve naopak. Na gauči našla kamarátku, ako sa túli k blonďavému a podľa Yaz aj podozrivému mladíkovi. Na jej prekvapenie ju zaregistroval takmer okamžite.

„Yazmin, ahoj," prekvapene zdvihol hlavu a viditeľne sa odsunul od Lo, akoby sa mu nepáčilo, že ich takto spolu našla. Žeby bol až taký gentleman? Venoval jej taktiež úsmev, ktorý mu skoro opätovala, no keď svoj pohľad presunula na zamračenú tvár kamarátky, spamätala sa, pretože to by nebola adekvátna situácia. 

„Och, nečakala som ťa tu," zareagovala Lo ako prvá a Yazmin len prekvapene otvorila ústa. 

„A kde by som akože podľa teba mala byť?"

„Neviem, len som si myslela, že dnes máme dom sami pre seba. Veď vieš," sladko sa usmiala a venovala sa Brycovi, ktorého pohľad bol stále prilepená na Yazmin. Tá však stále spracovávala slová kamarátky, ktorú už ani nespoznávala. Toto predsa nebola ona!

„Tak prepáč za vyrušenie v dome, v ktorom bývam. A kde je vlastne Judith?!" irónia v jej hlase bola nepopierateľná a to Lo ešte väčšmi rozzúrilo.

„Pokiaľ viem, tak toto je dom mojej rodiny a my nie sme príbuzné. A mama šla na večeru s Brycovými rodičmi. Dnes sme im totiž oznámili, že sme spolu, a tak sa chceli spoznať," v očiach jej bolo vidieť víťazstvo, ktorým sa pyšne chválila, a z ktorého Yaz prišlo zle. Nemohla uveriť tomu, že jej Lo práve vyhodila na oči to, že nemá rodinu. Vedela totiž, že to jej zraniteľné miesto a ona práve doňho zabodla dýku a svojím pohľadom, ňou v rane dookola mykala.