Z postele sa mi dnes stáva veľmi ťažko. Takéto niečo tu už dlho nebolo a keď sa posadím na posteľ, hlavu zvesím medzi plecia a povzdychnem si. Odostriem záclonu a pozriem von oknom. Na skle sa vytvárajú potôčiky kvapiek, ktoré stekajú až k mojím nohám. Hlavu si opriem o okno a chvíľu vnímam iba svoj dych. Vo vzduchu visí čosi ťaživé. Poznáte ten pocit nie? Cítite, že sa niečo stane, ale netušíte čo. Ranná rutina mi ide dnes sto ráz ťažšie a kým sa došuchtám do kuchyne je už pol 9. Super, v takomto počasí sa do roboty tak rýchlo nedostanem. Do ruky si vezmem aspoň banán a bežím dolu do garáže. Niekedy sa mi tento výťah zdá veľmi rýchli, ale dnes ani náhodou nie je to NIEKEDY. Keď konečne nasadnem do auta a vyjdem do ulíc, je to presne také, aké som očakávala. Cesty sú plné a všetko okolo mokne. Zapnem si rádio, nech mi to rýchlejšie ubehne, ale tie depresívne pesničky, mi k tejto situácií moc nepomáhajú. Po pol hodine parkujem pred budovou. Vypnem auto, ale stále zostávam sedieť. Počúvam kvapky bubnovať na čelné sklo a až po 5 minútach vybieham rovno ku vchodu. Veziem sa na 8 poschodie vo výťahu plnom ľudí, ale nevnímam ich tváre a ani to o čom sa rozprávajú. Mierim priamo do veľkej zasadačky, kde už sú voľné iba 3 sedačky. Šéfová, moja a Melina, ktorá takým istým tempom mieri ku mne a otvára dvere.
,,Myslela som si, že už ani neprídeš." povie rýchlo a potichu a poháňa ma dopredu. Obe naraz vpadneme do stoličiek. Mel na mňa hodí zvláštny výraz a už, už by chcela niečo povedať, ale vtedy vojde do miestnosti náš šéf. Usadí sa za vrchom stola a všetky hlavy sa otočia jeho smerom. Návrhy, poznámky, prezentácie a nové zákazky. Dve hodiny sedenia na zadku. Hlava mi ide vybuchnúť z nedostatku rannej kávy a tak keď Michael dokončí všetko čo mal na jazyku, zdvíham sa ako prvá a mierim rovno k automatu. Samozrejme s Mel v pätách. Zatiaľ čo ja si vyberám kávu, ona sa opiera a stenu a zabodáva do mňa jej jasnomodré oči.
,,Dnes vyzeráš strašne." povie.
,,Ďakujem." poviem sucho a ona podíde bližšie. Chytí ma za ruku a otočí k sebe. Pozerali ste sa už niekedy do kopírky, keď skenuje papiere? Presne toto je ten typ pohľadu. Okamžite skenuje všetko, čo sa mi preháňa hlavou a mňa až pichne pri srdci. Dych sa mi zrýchli a uhnem pohľadom.
,,Čo je s tebou Em? V posledných dňoch vyzeráš naozaj zle. Prepáč, že ti to hovorím, ale určite by som ti neklamala. Tak čo sa deje?" pustí moju ruku a čaká na moju odpoveď. Hlavou mi preletí milión myšlienok a ani jedna nevystihuje to ako sa cítim. V hrdle sa mi urobí obrovská hrča a ja netuším čo povedať. Čo je so mnou? To keby som vedela tak ti poviem Mel. Netuším. V posledných dňoch som tak veľmi vyčerpaná. Lety, meetingy, konferencie, návrhy. Všetko sa to nejako nakopilo. Ešte nikdy som na tom nebola takto zle. Tri mesiace vkuse dokola.
,,Netuším Mel. Čím ďalej, tým viac som vyčerpaná z tohto tempa. Už si nepamätám, kedy som naposledy mala voľno." vyťahujem kávu z automatu a jemne do nej fúkam. Zamierim do našej kancelárie. Máme ju spoločne s Mel už odkedy som sem nastúpila. Zvalím sa do kresla a to isté spraví o kúsok ďalej aj Mel. Na mojom stole leží halda papierov a keď sa na ňu dívam, príde mi zle.
,,Počúvaj, tento víkend by si mala vypnúť. Zoberiem ťa niekam mimo mesto. Čo ty nato?" povie a usmeje sa. Mel má jeden z tých úsmevov, ktorý sa vám vyryje do pamäti a už si ho navždy zapamätáte. A presne to sa mi stalo. Už v prvý deň ako som sem nastúpila.
,,Ja neviem Mel, nemám nato moc náladu." podopriem si hlavu rukou a pozriem na ňu. Okamžite jej z tváre úsmev zmizne a zamračí sa.
,,No tak to máš smolu, budeš musieť ísť. Nebudem sa na teba pozerať, keď si v takomto stave. Dúfam, že je to len únava a nič viac, lebo ak si mi niečo zamlčala, v noci ťa polejem benzínom a zapálim." povie výhražne a ja sa musím zasmiať.
,,Ak by som ti niečo predsa len zatajila, už by si sa to nikdy nedozvedela." odpijem si z kávy a znovu sa rozosmejem. Počuť svoj smiech odrážajúci sa od stien ma veľmi prekvapí.
,,Si priveľmi múdra." mávne rukou a prehrabuje sa v papieroch. Po zvyšok dňa dokončujeme návrhy na nový look našej stránky a potom ešte obvolám niekoľko ľudí a zaisťujem všetko na budúco týždňový festival. Usporiadať tak veľkú akciu nie je ľahké aj keď na tom robíme asi 20. A to len na vizuálnej a komerčnej stránke. Ostatné je na ďalších 50, možno aj 70 ľuďoch. Z roboty odchádzame asi o pol 9, inak tu bývame tak do 6. Všetko sme ešte raz prešli a skontrolovali. Urobili sme trojdňový rozvrh pre všetky vystúpenia. Spoločne s Mel nastupujeme do môjho auta, pretože ona sa dnes priviezla s kolegyňou. Auto má už asi týždeň v oprave.
,,Kedy si už konečne ideš pre auto?" spýtam sa a vyrazíme na cestu.
,,Aha takže moja spoločnosť ti prekáža, no ďakujem pekne. A to som ťa chcela cez tento víkend pozvať aj na večeru. A romantickú aby si vedela. Ale nič z toho moja zlatá." prekríži si ruky na hrudi a naoko sa urazí.
,,Sama vieš, že som to tak nemyslela a to pozvanie na tú večeru mimochodom príjmam. Keď už ma nepozve žiaden muž." zasmejem sa. Ona sa otočí a pozrie na mňa.
,,Ty dobre vieš, že Michael ťa niekoľko krát chcel pozvať na obed, ty si nechcela." rozhodí rukami.
,,Jasné, že som nechcela. Panebože Mel predstav si, že by som chodila so svojím šéfom." Pridám plyn a prejdem skoro na červenú.
,,No a? Aj tak sa ti páči, aj ty jemu. Ja v tom až taký problém nevidím."
,,Ale ja áno a obrovský. Prestaň už, o tomto sme rozprávali už niekoľko krát. Možno je pekný a možno je aj milý, ale nie." pokrútim hlavou a zájdem do ulice, kde býva Mel. O chvíľku už parkujem pred jej domom.
,,Si hrozná." povie a nahne sa aby som ju objala.
,,Aj ja ťa mám rada." zabuchne dvere a ešte mi zamáva. Od Mel ku mne je to asi 15 minút autom a tak si pustím v aute čo najhlasnejšie hudbu a spievam si spolu s Edom. Po ceste sa opäť rozprší a keď prídem domov, topánky odkopnem kamsi do kúta a svetlá nechám zhasnuté. Otvorím balkónové dvere a sadnem si na kraj kresla. Tvár si pretriem rukami a povzdychnem. Už zasa. Viete, keď osamiete a sedíte iba v tichu, počujete všetky svoje myšlienky ako vám víria hlavou. Neviem presne čo je ohlučujúcejšie, či to ticho okolo mňa alebo ten hrozný hluk v mojej hlave. Snažím sa spomaliť tok myšlienok, ale nejde to a tak prvý krát za veľmi dlhú dobu sa mi začne cnieť po domove. Pozriem na telefón. Hodinky ukazujú 21:34. Okamžite vytáčam to jediné číslo, na ktoré môžem kedykoľvek zavolať. Tri krát zazvoní a na druhej strane sa ozve hlas, ktorý mi tak veľmi chýba. Ten, na ktorý nikdy nezabudnete aj keď ho nepočujete veľmi dlhú dobu.
,,Ahoj mami...." začnem a viem, že budem hovoriť ešte dlho.
