Whispering of swords

Čo bolo potom

Toho dňa som konečne vstal.  Rana na nohe sa už takmer zahojila... Stále to poriadne bolelo, ale už som konečne dokázal vstať.
Nie že by som sa chcel sťažovať na to, že som strávil týždeň v posteli s mojou krásnou Alanys...
Keby som nemusel spraviť niečo nadovšetko dôležité, tak by som tam s ňou bol ešte stále. Celkom som si na to zvykol.
Teraz som mal úlohu... Lepšie povedané, bolo to skôr poslanie.
Spolu s Alanys som kráčal kamennou chodbou. Šli sme až neuveriteľne pomaly. Alanys stále kontrolovala či ma niečo nebolí alebo či dokážem chodiť...
Kam viedli naše kroky? Na miesto kde odpočívajú moji synovci. Musel som sa s nimi ísť rozlúčiť.
,,Si si istý že tam nemám ísť s tebou?"položila mi ruku na rameno.
,,Toto musím spraviť sám,"pohladil som ju po tvári. Stráže otvorili veľké dvere a ja som vošiel dnu. Kamenná sieň bola osvetlená stovkami sviečok a v jej srdci stáli dva kamenné stoly. Jeden pre Filiho a druhý pre Kiliho...
Nikto by nemal prežiť vlastné deti. Áno, priznávam že to neboli moji synovia, ale bral som ich tak. Pri Durinovi! Veď ja som ich vlastne vychoval! Dís ma požiadala aby som z nich spravil bojovníkov... A ja som ich oboch viedol na smrť.
Bol som tam keď sa obaja narodili.
Bol som tam keď na tom boli zle.
Bol som tam keď zažili prvé úspechy.
A som poctený a nekonečne smutný že som tam bol aj keď prišiel ich koniec.
Moji chlapci... Za celé tie roky som si ani neuvedomil že sú z nich už muži. Podišiel som k prvému...
Fili, môj starší synovec, mal sa stať mojim dedičom. Jasne si spomínam na jeho prvé kroky... Na prvé slová a na to nadšenie v jeho očiach keď mu povedali že bude mať súrodenca.
Kili,môj mladší, bol vždy svojhlavý... To sme mali spoločné. V mnohých veciach sme si boli podobný. Bol to veľmi talentovaný trpaslík... Krásne hral na husliach. Od prvého momentu kedy ich chytil do ruky sme všetci vedeli že má nadanie, presne ako jeho starší brat. To boli krásne časy...
Na smrť boli obaja ešte príliš mladý. Nemal som ich brať so sebou... Ale oni ma presvedčili. Ich matka im dala požehnanie a verila že so mnou budú v bezpečí. Sklamal som. Ja tu stojím a oni sú už na onom svete.
Cítil som ako sa mi po tvári gúľajú slzy... Mal som chuť niekoho zabiť alebo do niečoho z celej sily udrieť... Kiež by som mohol zabiť Azoga ešte raz! Za to čo spravil si zaslúžil milión krát  horšiu smrť. Zabil môjho starého otca, mojich synovcov a takmer aj Alanys! Svetu bude bez tej príšery lepšie. 
,,Prisahám že vaša pamiatka nikdy nevybledne... Prisahám že na vás svet nezabudne. Už nikdy nedovolím škratom aby ubližovali môjmu národu a ľuďom na ktorých mi záleží. Pri Durinovi vám prisahám že vaša smrť nebola zbytočná! Budem chrániť náš národ... tak ako ste to robili vy,"musel som to povedať nahlas... ,,ich nadvládu nad mojim ľuďom ukončím. Už nikdy nikomu neublížia. Ja osobne sa o to postarám."
...
Po nejakom čase som opustil hrobku a vrátil som sa k Alanys.
,,Si v poriadku?"opýtala sa ma. Ja som ju objal a pobozkal na tvár:,,Je mi dobre....Poď so mnou. Musíme ešte niečo spraviť."
,,Čo?"opýtala sa ma keď sme kráčali dlhou kamennou chodbou. Zastavili sme sa na kamennom balkóne. Ja som ju chytil za pás:,,Niečo na čo som sa veľmi tešil... Oznámiť im že onedlho budú mať tú najkrajšiu kráľovnú na celom svete."
Začervenala sa...
Kývol som rukou a tým som dal povel aby trubadúr zatrúbil.
Trpaslíci, ľudia a ba aj elfovia zdvihli hlavy a pozreli sa na nás.
,,Dnes tu nestojím aby som hovoril o problémoch. Dnes mám o mnoho radostnejšie správy. V bitke sme prišli o mnoho... O priateľov, otcov, bratov či manželov. A tam kde sa skončilo obdobie vojny začína čas mieru... Spolu s mierom prichádza aj radosť a šťastie... Ja som v boji stratil synovcov... Ak by tam so mnou nebojovala aj Alanys,"usmial som sa na ňu, ,,tak by som s nimi ležal v hrobke. Stojím tu so ženou ktorá mi ukradla srdce a tak ako to spravil môj otec, jeho otec, a otec jeho otca, chcem s vami všetkými zdieľať radosť s týchto nešťastných časoch... Chcel by som oznámiť že mi táto krásna dáma povedala svoje Áno." Ich reakcia ma príjemne prekvapila. Osamelou horou sa začal ozývať potlesk. Mal som veľké obavy z toho že niektorý trpaslíci nebudú súhlasiť aby sa kráľovnou Ereboru stala ľudská žena... Nakoniec sa ukázalo že je to asi všetkým jedno. 
...
Ležali sme na posteli, zabalený do kožušín a hľadeli sme do jasného ohňa. Ležala na mojej hrudi a jemne ma hladila po ramene...
,,Keď som bola malá,"začala Alanys, ,,otec mi hovoril o trpaslíkoch. Vraj sú to chamtiví, zamračení, hlúpi a primitívni barbari."
,,Na čo narážaš?"opýtal som sa a pohladil som ju po vlasoch.
,,Čo by mi asi povedal keby som sa ním prišla a povedala mu že sa čoskoro vydám za ich kráľa?"zasmiala sa a pobozkala ma na krk.
Ja som sa usmial:,,Dokázal by svojou odpoveďou zmeniť tvoj názor?"
,,Nie,"položila mi ruku na tvár.