Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: démonická krv

Skôr než stihla, čo len jedna myšlienka prebehnúť jej mysľou, vystrašene sa strhla, pretože začula kroky, ktoré sa nebezpečne približovali. To bola chvíľa, v ktorej pochopila, ako zlyhala a ako ľahko sa nechala oklamať. Veď predsa tak veľký a bohatý dom musel mať alarm, a keďže žiaden sa neozval, znamenalo to, že je niekto doma. Nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje už viac nebol len podozrením a poodchílené dvere na chlapcovej izbe sa dokorán otvorili.

Yazmin si knihu pritisla k hrudi a dych sa jej rozbehol tak rýchlo, až sa jej zatočila hlava. Bolo po všetkom, pretože bola pristihnutá pri trestnom čine.

Najväčšie prekvapenie sa však dostavilo, keď tam nestál Bryce, či jeho rodičia ako očakávala, ale chlapec, ktorý sa jej zdal povedomý, no i tak ho narýchlo nevedela zaradiť.

Strapaté tmavé vlasy mu padali do očí, v ktorých sa mu leskli iskričky. Najzvláštnejší však bol jeho úškrn, ktorý mu zdobil tvár. Vyzeralo to, že ho dokonca teší prekvapenie, ktoré docielil a fakt, že ju prichytil pri čine.

Avšak namiesto akéhokoľvek kriku sa v izbe rozhostilo otrasné ticho, ktoré prerušoval len tlkot Yazmininho srdca. Zízali na seba ako primrznutí – ona vydesená a chlapec s potešením, ktoré sa v okamihu premenilo na smiech.

Ten vyústil až do rehotu, pod ktorým sa až musel prehnúť v páse a dievčina tam len stála neschopná akejkoľvek reakcie. Napadlo ju, že by sa mala pokúsiť o útek, aj keď to na prvý pohľad vyzeralo beznádejne, keďže chlapec stál vo dverách.

No sama vedela, že už vlastne nemá čo stratiť, a tak si knihu tuhšie pritisla k hrudi a stisla pery do rovnej čiary, aby potlačila plač, ku ktorému ju doháňala frustrácia. Dovolila si hlboký nádych, počas ktorého sa rozbehla k jedinému ne/možnému východu.

Čakala, že jej chlapec zastane cestu a dokonca sa psychicky pripravila na obranu, no on sa jej dokonca odstúpil, až dverami preletela ako neriadená strela. Neobzerala sa a bežala ku schodom, ktoré sa zrazu zdali nekonečné.

Nohy prekladala, čo najrýchlejšie to šlo a rukami si zakrývala uši, do ktorých sa jej dral hlasný smiech rozliehajúci sa po celom dome. Akoby stála v nejakej sieni a všetko sa odrážalo od hladkých stien.

Pozerajúc si pod nohy dobehla až do obrovskej haly, ktorá jediná ju delila od slobody. Preto sa ešte väčšmi vyľakala, keď pred dverami zbadala postavu, a ihneď rozoznala, že je to chlapec, pred ktorým utekala.

Nechápala ako je možné, že sa dole dostal skôr ako ona, hlavne keď ho nepočula, že by ju nasledoval. Zarazene zastala a o pár krokov dokonca cúvla, pretože si veľmi dobre uvedomovala, že je v pasci a navyše sa okolo nej zvíjal zvláštny pocit – ako hrejivá ruka, ktorá jej zvierala srdce.

„Kamže sa tak ponáhľaš," keď sa po prvýkrát ozval okamžite si spomenula, prečo sa jej zdal tak povedomý. V deň, keď sa vybrala do jaskyne, tak tam spolu s ostatnými vykonával ten rituál. Ako len mohla na neho zabudnúť?

Nezmohla sa však ani na slovo a len na neho nepohnuto zízala. Dokonca si nechcela dovoliť ani nádych.

„No tak. Prečo nehovoríš? Aj tak viem, že si tu kvôli Brycovi a dopredu ťa upozorňujem, že nie si jeho jediná fanúšička."

„Mám v tebe vari konkurenciu?" vybehlo z nej v okamihu, pričom to prekvapilo aj ju samú. Jednoducho si nevedela zahryznúť do jazyka.

„To nie, ale si vtipná," zasmial sa chlapec a oprel sa o zárubňu dverí.

„Asi mi to nepomôže," povzdychla si dievčina snažiaca sa pochopiť svoje prostoreké reakcie.

„Čoby nie, len choď. Aspoň som sa zabavil, pretože nie každý deň sa mi niekto vláme do domu," zazubil sa na ňu chlapčenským úsmevom a otvoril vchodové dvere, cez ktoré k nej prenikol nočný vzduch.

Nechápavo naňho pozrela, no on len uvoľnene kývol hlavou a bez najmenšieho pohybu ju nechal ísť. Dokonca aj s knihou pritisnutou na hrudi.

V tej chvíli sa Yazmin radšej nezamýšľala nad tým, prečo to urobil a bežala ako vládala. Až doma si povedala, že ten chlapec musel byť zrejme blázon. Hlúpy blázon.

V ich dome sa už nesvietilo, keď konečne dorazila pred dvere a prirodzene predpokladala, že Bryce tam už nebude. Aj tak však čo najtichšie vyšla do svojej izby a knihu, ktorú držala v rukách sa neopovážila pustiť.

Len si netrpezlivo sadla na posteľ a takmer bez dychu začala listovať. Zarazilo ju, keď zbadala, že prvé strany sú v cudzom jazyku a ako prvá ju napadla latinčina, keďže tento jazyk však neovládala, listovala a našťastie našla aj niečo čomu rozumela.

Strany husto popísané čiernym atramentom a pár kresieb, ktoré vyzerali byť neuveriteľne staré. Na jednej bol muž s rozpaženými končatinami a oči mu žiarili načerveno. Okolo neho bolo asi desať kruhov inej veľkosti.

Nechápala, čo to znamená, no akosi podvedome začala tušiť, že to bude mať niečo spoločné s Brycom a možno aj tým chlapcom, ktorý ju pustil. Zrejme patrili k nejakému zvláštnemu náboženstvu, o ktorom ešte nepočula. A aj napriek tomu, že sa jej to nevidelo pravdepodobné, tak iné vysvetlenie nemala.

Prelistovala preto o pár strán dopredu a začítala sa do textu, ktorý začínal rovnako ako názov knihy: Našepkávač.

Posledné zmienky o výskyte démonickej krvi sa objavujú v období 19. storočia. Jedná sa o silné puto medzi požieračom duší a Našepkávačom. Ten je mu povinný pravidelne zabezpečovať obživu, keďže požierač neznesie slnečné svetlo. Povinnosť Našepkávača sa traduje krvou.

Z fyzického hľadiska sa jedná o človeka, ktorému v žilách okrem ľudskej krvi koluje aj démonická a tým pádom je takmer nemožné ho zabiť.

Z hľadiska vlastností ovplýva najmä silnou psychickou sugesciou, môže sa vyskytnúť telekinéza, či schopnosť pracovať so zvukom a svetlom.

Pomocou vymenovaných vlastností dokáže svoju obeť doviesť až do stavu, v ktorom bude sama ochotná podrobiť sa požieračovi, keďže vôľa je podmienkou toho, že sa nasycuje.

Oberá ju tak o niektoré myšlienky, či spomienky. Obeť sa môže stať závislá, až pokým požierač nepohltí dušu. A Našepkávač je odmenený ďalšou kvapkou démonickej krvi.