Irresistible - Dokonalí

Kapitola päť - Aký vlastne je

„Una!" Trhla som sebou, ale neotvorila oči. Triasol mnou Harry, poznala som ho po dotyku, pretože ma raz už zobudil takýmto gestom, poriadne kruto. Ešte horšie, ako keď moja mama chcela aby som vstávala do školy. „Si hore?" spýtal sa ma, tak som otvorila oči. Bola som rada, že tam stál.

Jeho zelené oči na mňa hľadeli s obavou, ktorú som nedokázala pochopiť vďaka jeho skutkom. Hnedé vlnité vlasy mu vyčesané trčali dohora, pár pramienkov sa nezbedne týčili všade kde mohli. Na sebe mal obyčajné tričko s krátkym výstrihom, takže som spozorovala to, čo som zatiaľ nezbadala: jeho tetovania. Pokrývali mu značnú časť hrude a na rukách mal nápisy, obrázky, či len drobné detaily. Znova som sa zamerala na jeho oči a všimla ryhu medzi očami, ktorú mu spôsobilo mračenie.

„Je toto sen?" spýtala som sa, vystrašená, že by som to už naďalej nedokázala.

„Nie," pokrútil hlavou.

„Chvalabohu," zamrmlala som si popod nos a prešla rukou cez oči.

„Zlý sen?" ustarostene sa spýtal.

Zasmiala som sa. „Keby len jeden. Ale som rada, že ani jeden nie je skutočnosť. Čo je dnes na pláne? Ďalšia ukrutná dezinfikácia, operácia, alebo postrelenie?" zavtipkovala som, aspoň som chcela aby to znelo ako vtip. Môj hlas však po nočnej more nezanechával ani stopy po veselom tóne. Harry však nezmenil svoj postoj frajerského týpka, ktorý som často videla na jeho tvári.

„No, začína sa raňajkami." Ukázal na stolík. „Dúfam, že teraz nebudem musieť hrať s tebou hru, aby si sa najedla," uškrnul sa.

„Neboj," zasmiala som sa, ale rýchlo sa zahriakla. Je to nepriateľ! Spamätaj sa, žiadne flirtovacie metódy. Nie žeby som s ním flirtovala, alebo chcela... Proste nie! Mala by som byť radšej ticho.

„Ale aj tak idem, musím niečo vybaviť." Otočil sa a odišiel skôr, než som stihla niečo povedať. Vzdychla som si a pozrela sa na raňajky. Hneď som začala jesť, bola som dosť hladná. Zjedla som vafle a aj dva toasty. Vypila som minimálne tri poháre pomarančového džúsu ale konečne som bola plná. Pozrela som sa na stolík a ležal tam môj iPod, zapla som ho, ale vydržal možno desať minút. Po tom, čo mi vypovedala všetka elektronika, ktorú som mala k dispozícii, som nemala som čo robiť, ale musela som ísť na vécko, tak som sa postavila. Chodila som už lepšie, o tom niet pochýb, netrvalo mi to vôbec tak dlho ako nedávno zmarený útek. Odraz v zrkadle mi zračil, že vypadám ako po výbuchu bomby. Rýchlo som niečo so sebou spravila a chcela sa vrátiť do izby. Meter od dverí sa však odtiaľ vyrútil Harry a naštvane na mňa pozrel. „Kde si bola?" obviňoval ma.

„Sorry, ale to akože nemôžem ísť ani na toaletu?" protivne som sa ho spýtala a nadvihla obočie. Pretlačila som sa okolo neho. Stál tam úplne ako soľný stĺp, ale nechala som to tak, čo ma je po ňom? Sadla som si na posteľ, stále neprišiel do izby, napadlo ma. Čo ak som ho urazila?

Ale čo, tak hej, hovorilo moje druhé, rozumnejšie ja. Tú dominanciu preháňa, ja som neni jeho pracovník, tak sa ku mne tak správať nemusí.

Ako som stále uvažovala, prešlo veľa času ale stále sa neukazoval. Vtom sa rozleteli dvere a bol v nich Ryan. „Ahoj, Ryan," usmiala som sa na neho.

„Brý deň, Una, ako si sa vyspala?" spýtal sa ma milo.

„Dobre, ďakujem." Potešilo ma, že sa aspoň niekto stará o to, či som sa dobre vyspala. Zrazu sa spoza neho ukázal Harry, spolu ešte s niekým. Nepredstavil nás, takže po celý ten čas to bol pre mňa ‚ten blond'.

„Ideme dať preč stehy," povedal mi Harry.

Otvorila som oči. „Čo, už?"

„Sú už tri po obede," povedal mi z pozdvihnutým obočím.