Život hore nohami

Kapitola 8. - Prasklo to

„Takže kamoši, však?" uškrnie sa gorila v uniforme barmana. Zrejme si to poriadne užíva.

Myknem plecom. V tomto som dobrý. Mám hrošiu kožu, všetko sa odo mňa odrazí ako od kamenného múra.

„Možno som bol trochu naivný, ale stále som na tom lepšie ako ty," vrátim mu úškrn. „Evidentne po nej ideš, hoci ona o tom zrejme nevie. A nechcem ti brať ilúzie, ale snehová guľa v pekle má väčšiu šancu, než ty."

Gorila šmarí utierku na bar a obomi rukami sa pevne chytí pultu.

„Čo si to povedal?"

„Presne to, čo si počul. Netuším, čo je s ňou v neporiadku, ale tá baba to nemá v hlave celkom zrovnané. Chvíľu sa usmieva, potom sa hrabe v smetiakoch, potom plače, nakoniec na mňa reve. Navyše, ak som dobre počul, tak jasne povedala, že nie je na frajerov, takže možno je dokonca aj lesba."

V duchu si nadávam a kričím na seba, aby som už držal hubu, pretože po nej celkom ľahko môžem dostať, ale jednoducho to nedokážem. Moje ústa sú rýchlejšie, než mozog. Ďalšia z mojich ohromných vlastností. Nechápem, prečo to vlastne robím. Načo si vyrábam zbytočné problémy?

Podcenil som gorilu. Je rýchlejší, než som si myslel. Jedným skokom je pri mne a rozzúrene sa nado mnou týči. Má oproti mne výhodu dvadsať centimetrov a minimálne toľko kíl.

„Tak počúvaj, ty malý zasran. Do Saši si papuľu neutieraj, to dievča má toho dosť aj bez teba. Každý deň po škole uteká za sestrou na psychiatriu a odtiaľ rovno sem, aby obidve udržala finančne nad vodou, keď ich jej podarený švagor nechal v štichu. Ani sa jej nečudujem, že nehľadá frajera, zrejme má chlapov plné zuby, ak stretáva iba takých, ako je on alebo ty." Drobné kvapôčky slín mi prskajú do tváre, nenápadne sa snažím krčiť hlavu ako korytnačka do panciera. „Ak ťa tu ešte raz zbadám, budem ťa kopať do zadku odtiaľto až na Mesiac, rozumieš?"

Mozog pomaly spracováva, čo som sa práve dozvedel. Takže som mylne predpokladal, že Sašina sestra je pacientkou na onkológii, zatiaľ čo patrí na psychiatriu. Dúfam, že to nie je dedičné, pretože Saša tiež nekoná dvakrát racionálne. A čo myslel tým podareným švagrom? Saša naozaj musí zarábať na seba aj sestru? Kde má rodičov? Preto sa hrabala v odpadkoch?

Uvedomím si, že gorila ešte stále čaká na odpoveď.

„Rozumiem," vytlačím zo seba. „Sorry."

Prehodím si kapucňu cez hlavu a vycúvam z kaviarne. Mrzí ma, že som sa správal ako pako. Nechápem, prečo musím konať vždy tak impulzívne. Neuvážene. Absolútne idiotsky. Nejde len o dnešok, ale o celý môj život. Som naštvaný sám na seba. Rozčúlene sa predieram mestom plným ľudí, keď mi vo vrecku zavibruje telefón. Lucia. Zhlboka sa nadýchnem. Fakt nemám náladu počúvať ešte aj jej výlevy. Nechám to vyzvoniť do prázdna. Ibaže len čo telefón stíchne, ozve sa znovu.

„Vezmi si taxík," poviem namiesto pozdravu. Zrejme ju bolia nohy, alebo bohviečo si zase vymyslela, len aby mi mohla povedať, aký som neschopný chudák.

„Praskla mi voda," ozve sa na druhom konci.

„Čože?" zmätene zastanem. „Už si doma? Vytápa vás niekto? Alebo sa vám pokazila práčka?"

Za toto ja fakt nemôžem.

„Nie, ty somár," dychčí Lucia. „Mne praskla plodová voda. Rodím."

„Ježišikriste," vrtím sa na mieste ako pes, ktorý si chytá vlastný chvost, pretože neviem, čo skôr. „Nemôžeš rodiť. Doktor povedal, že ešte aspoň dva týždne."

„Tak potom môžeš povedať doktorovi, že má vrátiť diplom, ale teraz potrebujem, aby si prišiel do nemocnice. Prines mi z domu tašku, mám ju zabalenú a nachystanú."

„Jasné, jasné," šúcham si čelo. „Hneď som tam."

Dnešok už ani nemôže byť lepší.