Kuroko's tears

1

Študujem. Nie na rovnakej škole ako predtým. Už nie som ani tieň.
Som na vysokej. Prvák. Študujem právo. Áno...je to nuda. Neuveritelná. Ale...išiel som sem aby má nik nenašiel. Skončil som s basketbalom.

Aspoň som si to myslel. Popravde...stále trénujem. Ale profesionálne už nehrám.

Ludia ma stále prehliadaju. Popravde mi to vyhovuje. Nepotrebujem pozornosť.

Viete prečo nehrám? Všerko to začalo v deň keď sme hrali proti nemeckému týmu.

Prehrali sme. Ale nie ako tým našej školy. Hrali sme s Murasakibarom, Kisem, Aominem, Midorimom, Akashim a Kagamim.

Potom čo sme prišli do šatne stalo sa niečo čo som nečakal.

,,Kuroko ty si úplne neschopný!!! To nedokážeš hrať 1v1??! Veď ti stále brali loptu. Aj keď si to väčšinou zachránil, bol si zbytočný" začal po mne kričal Aomine.

,,Pokial má byť môj tieň taký aký si ty, tak žiadny nepotrebujem. Prekážal si" povedal Kagami dosť naštvane.

,,Kurokocchin hral si dosť zle. Ale...no nič" povedal Kise. Snažil sa byť milí.

,,Kuroko mal by si prestať hrať. Bol si zbytočný" povedal Midorima.

Akashi bol ticho. Bol skalmaný. Nie zo seba ale z mojej hry.

No nik si to nevšimol.

Hrali dosť agresívne a neustále faulovali. Oni si všimli, že to ja všetkých prepájam a tak sa zamerali na mňa.

Moja noha to neskôr nezvládla.
Jedine Riko a Teppei si všimli čo mi je.

Pomohli mi.

Ale museli mi slúbiť, že sa to nedozvedia.

Podstúpil som 19 opérácii kolena a 4 plastiky kolena. Neskôr 7 operácii lýtka a 2 plastiky. A ako posledné 3 operácie členku.

Vrátil som sa k basketbalu aj keď to bolelo. Pretože je to môj život. Na tú bolesť som si zvykol, neskôr začala ustupovať. Ale tá bolesť v srdci...zostane navždy.

Musím brať prášky na spanie pretože nedokážem spať. Stále mi v hlave znejú tie slová a stále vidím ich výrazy.

Bolí to.

Ale teraz už je to len minulosť.

To som si myslel kým ma nepreložili do mesta kde som býval.

A tak som sa nasťahoval do toho opusteného bytu kde som býval.

Ale má to jednu výhodu, to mesto poznám skoro naspamäť.

Keď už som mal všetky veci v byte šiel som sa prejsť. Boli prázdniny.

Išiel som do rýchleho občerstvenia kam som chodil s Kagamim.

Sadol som si a dal si ako obyčajne svoj oblúbený shake.

Sadol som si a kludne ho popíjal kým ma niekto nepoklepkal po rameni.
Otočil som sa a uvidel ho.

Kagami.

Nie. Nie. Nie. Nie. Nie.
To nie je možné. Prečo? Prečo je tu? Čo tu robí.

Postavil som sa a bežal preč. Neuveritelne rýchlo.

,,Kuroko stoj. Prosím. Musí-me sa poro-správať" kričal Kagami no ja som ho ignoroval.

Je mi jedno čo mi chce povedať. Bolí to. Bolí ma vidieť ho. Počujem tie slová ktoré mi kedysi povedal.

Bolí to.

Velmi.

*New day*

Postavil som sa z postele a išiel sa umyť.

Potom som sa išiel prejsť. Musím si to tu pozrieť. Dlho som tu nebol.

Zaujíma ma ako sa má Číslo dva.

Zpozornel som keď som zahliadol vysokého tmavého muža s tmavomodrými vlasmi.

Vedla neho ešte vyžší človek s ružovo fialovými vlasmi.

Zelenovlasý chalan si prezeral svoj šťastný predmet.

A ešte blonďatý chalan pri ktorom stáli dvaja červenovlasý chalani, jeden velmi vysoký a druhý nižší s rozlišnými farbymi očí.

No do prdele. Všimli si ma.

Všetci sa po mne rozbehli.

Rozhodol som sa bežať k svojmu bytu.

Všetci bežali neuveritelne rýchlo a ja som nestíhal.

Stál som pred dverami môjho bytu keď ma dobehly a drželi.

Nepustuli ma iba...