Život hore nohami

Kapitola 14. - Čierny blesk

Prechádzam okolo bicrossového ihriska, kde sa decká preháňajú na bicykloch. Niektoré z nich sú celkom obyčajné, iné vyzerajú podomácky vylepšené. Sú nastriekané neónovými farbami, niektoré z nich v začínajúcom šere fosforeskujú. Na kolieskach im blikajú ledkové svetielka. Na chvíľu zastanem, aby som im slepo závidel, že sa nemusia ponáhľať domov, aby na internete hľadali rady o novorodencoch.

Okolo mňa presviští chalan na bicykli, ktorého rám je oblepený rôznymi nálepkami. Vyzerajú ako zo súťaží alebo nejakých akcií. Zastane, nadvihne riadidlá a celý bicykel aj s jazdcom balansuje na zadnom kolese. Urobí otočku o tristošesťdesiat stupňov, vráti sa späť na obidve kolesá a uháňa ďalej.

Pozriem sa na svoj nový ohavný kočík a v hlave sa mi pomaly formuje nápad.

Doma zamierim rovno do pivnice. Otec tam má uložené náradie a rôzne zbytky farieb a sprejov, ktoré mu zostanú vždy, keď opravuje auto, strieka škrabance alebo lakuje nábytok. Zložím z kočíka vaničku, aby ostala len holá kovová konštrukcia a vyskúšam rôzne farby. Napokon sa rozhodnem, že konštrukciu nastriekam čiernou. Kým schne, vybehnem do bytu.

„Mami, máš nejaký lak na nechty?" vtrhnem do kuchyne.

„Ahoj, nepodarený syn," pozdraví dôrazne, aby demonštrovala, aký som nevychovaný.

„Ahoj," napravím rýchlo svoju nevychovanosť. „Prosím ťa, máš nejaký lak na nechty? Najlepšie oranžový alebo červený."

„Si v poriadku?"

„Iste, len to potrebujem na nejaký projekt."

Vzdychne, ale radšej sa ma na nič nepýta. V rukách nesie nošu bielizne, z ktorej trčia miniatúrne pančuchy. Vyzerajú stokrát lepšie ako handry, ktoré som zohnal ja.

„Čo to je?" zarazím sa.

„Kolegyne mi priniesli nejaké veci po deťoch," mávne rukou. „Aspoň na začiatok, kým niečo stihneme niečo pokúpiť. Počkám do výplaty a vybehnem do obchodu."

Impulzívne jej vtisnem bozk na líce.

„Mami, si úžasná."

Unavene sa usmeje.

„Tak teda, máš ten lak?" nevzdávam sa.

„Ale iste, skús pozrieť v spálni."

Prehrabem jej malú taštičku so šminkami. Nájdem červený a zlatý, to mi celkom stačí.

Čierna farba už vyschla. Červenou nakreslím na rám ohnivé plamene, zlatou ich trochu vytieňujem a obtiahnem obrysy. Vôbec to nevyzerá zle.

„Ironman, budeš mať najohromnejší kočiar na celom sídlisku," mrmlem si pod nos. „Čierny blesk."

Potom sa poškriabem na hlave. Ale čo so zbytkom? Látka na vaničke je špinavá, miestami vyšúchaná alebo vydratá. Odvlečiem ju do ručnej autoumývarne, kde ju poriadne napením a vystriekam vysokotlakovou hadicou. Stále vyzerá príšerne, ale aspoň je čistá. Neskôr musím popremýšľať, ako ju vylepšiť.

Ráno ma čaká pred dverami prekvapenie. Na rohožke stojí taška, z ktorej trčí modrá deka a snehobiely kus trička. Poobzerám sa po schodisku, ale nikto tu nie je. Vezmem tašku dnu a vybalím ju. Nie je toho veľa, ale všetko je úplne nové a vonia to avivážou. Maličká deka, detská hrkálka v tvare medvedíka, tri čudne tričká, ktoré vyzerajú, ako keby sa zapínali pod zadkom, malé overaly a čiapočka. Celkom na spodku je odkaz.

„Nechápem, čo na tebe moja sestra vidí, ale chcela, aby som ti toto dala. Sú to veci, ktoré začala kupovať pre svoje bábo, kým... Ale to už vraj vieš. Saša."

Nie je ťažké uhádnuť, ako ma našla. Od základnej školy sme nezmenili adresu. Aj ja si pamätám, kde bývala ona. Ale som vážne prekvapený, že sa obťažovala priniesť mi to. Nesmiem zabudnúť poďakovať Jane, že ju k tomu donútila. Dal by som ruku do ohňa za to, že Saša by to sama od seba neurobila.

V chodbe zakopnem o príšernú kočíkovú vaničku.

„Čo s tebou?" poškriabem sa na hlave. V noci som na nič neprišiel.

Hodím na seba mikinu a idem do školy.

„Nezľakni sa, Gréta sa zase odtrhla z reťaze," upozorní ma Rišo, keď sa stretneme pred triedou.

„Čo sa stalo?" nechápem a nič netušiac vojdem do triedy. Okolo mojej lavice stoja spolužiačky, usmievajú sa od ucha k uchu a Gréta drží v ruke obrovskú darčekovú tašku.

„Pri narodení dieťaťa sa patrí dať darček, nie?" hodí sa na mňa a silno ma objíme. Ovalí ma aróma jej voňavky. Ostatné dievčatá sa zhrčia okolo mňa, blahoželajú mi a pýtajú sa, či niekedy môžu ísť kočíkovať. Odpoviem, že jasné, ale trochu sa obávam, že keď zbadajú ohavný kočík, rýchlo ich prejde chuť. Potom mi Gréta vtisne tašku do ruky. Vidím v nej ďalšie maličké oblečenie, hračky a dokonca fľašu na mlieko.

„Včera sme sa ti vyzbierali," nadšene na mňa pozerá.

Netuším, čo na to povedať. Keby som sa nehanbil, možno by som sa aj rozcitlivel. Je mi trápne, že som si o Gréte myslel, že je riťolezka. Má dobré srdce a robí to nezištne. To len ja som debil.

Riskujem alergickú reakciu na jej omamnú voňavku a tentoraz objímem ja ju.

„Ďakujem. Vážne vážne vážne ďakujem."

„Keby som vedel, že decko mi zaručí toľko babskej pozornosti, už dávno by som si zohnal potomka," zašepká mi Rišo, keď si sadneme do lavice.

Neodpoviem mu. Uvažujem totiž nad tým, že Saša, Jana, Gréta a dievčatá – to sú všetko v podstate cudzí ľudia, ktorí sa mi snažia pomôcť, hoci ja som pre nich nikdy nič neurobil. Som sebec, napriek tomu mi doniesli veci pre syna. Zaprisahávam sa, že Ironmana vychovám tak, aby bol lepší ako ja. Aby rodičia mohli byť hrdí aspoň na vnuka, keď už nie na mňa. A tiež si sľubujem, že sa aj ja budem snažiť byť lepším.

Kým premýšľam, civiem Rišovi na tričko Slipknot. Logo kapely je vystúpené z látky, s 3D efektom.

„Ukáž to sem," prejdem po nápise prstami.

„Šibe ti? Obchytkávaš ma?" zaškľabí sa Rišo.

„Potreboval by som niečo takéto," poklopkám mu prstom po hrudi.

„Preboha, načo?"

„Na najúžasnejšiu káru, aká kedy jazdila pod slnkom." V duchu si poznamenám, že sa musím staviť v papiernictve a kúpiť lepidlo. Veľa lepidla. Netoxického.

---

Ospravedlňujem sa za preklepy a chyby. Ak nejaké nájdete, pokojne napíšte, opravím. Píšem všade možne, kým sedím v aute, čakám v čakárni... pridávam, keď chytím wi-fi, takže to nie je úplne podľa mojich bežných štandardov, občas mi ujde slovosled... Keď sa mi bude dať, vrátim sa k tomu a spätne to budem editovať. Zatiaľ čítajte a bavte sa :-)