Revival [Narnia FF]

👑

Posledný ťah rúžom po perách a výsledok bol dokonalý.
Bledá tvár jemná ako zamat, hlboké oči, plné pery, dlhé vlasy splatené do zložitého účesu.
Teraz som bola dokonalá na ples u môjho priateľa. Tuším, že ma dnes požiada o ruku.
Hoci ma veľmi mrzí, že tu nemôže byť moja rodina, ktorá je v Anglicku, ale verím tomu, že potom svoju prosbu prednesie môjmu otcovi aj osobne. Súrodenci budú isto radi.
Ako deti sme sa často a dlho hrávali na neuveriteľné príbehy, a dlho sme ostávali v kontakte aj po mojom odchode do Ameriky. No potom to niekde začínalo stroskotávať. A ja neviem kde.
Dokonca aj teraz mi nedávno prišiel list od Lucy a Edmunda. Ešte som ho nestihla otvoriť. A teraz, keď som sa chystala chytiť ho do ruky, od dverí sa ozvalo zaklopanie.
List počká. Ples je dôležitejší.
***
Dráha Susan.
Ďakujeme ti za tvoj posledný list. Veľmi sa tešíme, že sa to v Amerike tak veľmi darí. Tu v Anglicku je všetko po starom. Anglicko sa úspešne spamätáva z vojny.
No stále znova a znova myslíme na to, či sa TAM vrátime. Čo sa tam deje, kto sedí na tróne, či Rilián ešte žije a ako sa majú jeho deti.
Čo myslíš, ako by to asi vyzeralo, keby zostaneme v Narnií? Možno by si bola už vydatá kráľovná, mala by si veľa detí, ale aj tak by všetci muži bojovali o tvoju priazeň pre tvoju krásu.
Ale ako vravel Eustace, Narnijské kráľovstvo už pomaly padá. Máme strach, Susan, že už sa tam nestihneme vrátiť.
Čo potom bude s nami? Ale Aslan nám to sľúbil. Verím mu.
Drž sa, sestrička, užívaj si život v Amerike.
S pozdravom a prianím úspech,
Lucy a Edmund.

So smiechom som krútila hlavou. To sú úplní blázni. Veď už sú veľkí, prečo ešte stále ich to drží?
Hneď, ako som dočítala list, vzala som do ruky pero a čistý papier a pustila sa do odpisovania. Chcem im odpísať hneď, pretože moja odpoveď im príde pri dobrom počasí za mesiac. Musia hneď všetko vedieť.

Drahá Lucy, Edmund a celá rodinka.
Ďakujem vám za srdečne pozdravujem a úprimne prianie.
Neuverili by ste, ale Andrew ma naozaj požiadal o ruku. Uprostred plesu predomnou kľakol a pred zrakmi všetkých prítomných vyslovil tie tri slová: Vezmeš si ma?
Nemohla som povedať inak ako áno. Je to vplyvný mladý muž, ktorý má mnoho kontaktov a pri ňom budem istotne dobre zabezpečená. Verím však, že keď najbližšie docestujeme do Anglicka, pokľakne aj tam.
Cestu tam sme ale ešte nenaplánovali. Avšak čoskoro sa do toho pustíme. Andrew je rovnako poctivý a slušne vychovaný ako ja, taký ako sa na džentlmena patrí.
Andrew sa vám bude ako môj manžel veľmi páčiť. Aj vám, drahí súrodenci.
A vy ešte stále veríte na hry, ktoré sme sa hrávali ako malí? Ste blázni, veď už ste dospelí.
S pozdravom vaša sestra a dcéra,
Susan.
***
Neprešlo mnoho týždňov a do rúk sa mi dostal list od tety z Anglicka. Práve som sa chystala na nedeľnú vychádzku, keď ku mne dobehol poštár so slovami, že tento list šiel prvou triedou a je veľmi naliehavý.
Už pri prvom dotyku prstov s obálkou mi prudko tepalo srdce.
Po pár slovách som sa zviezla s plačom na kolená...
***
„Och, Suzie,“ šepkal mi do vlasov. Už niekoľko dní som si ich neumyla. Už som ani neplakala. Všetko odišlo. A dnes stojíme nad niekoľkými zasypanými kopami s hŕbou kvetov navrchu.
„Umreli. Všetci umreli,“ šepkala som znova a znova už niekoľký deň. Profesor Kirke, teta Polly, Peter, Edmund, Lucy, Eustace i jeho dobrá kamarátka Jill, všetci, ktorí boli tam. A ešte aj naši rodičia. Zostala som sama. Nemám nikoho.
Zabila som dokonca v sebe aj vieru. Ako som mohla zabudnúť. On si ich určite zavolal, lebo Narnia mala problém. A ja som ho vylúčila zo svojho života.
Kvôli mne nemám nikoho.
Dokonca zrazu ani Andrew neznamenal pre mňa toľko, čo tie roky tam. Prečo som zabudla?
Prečo som si spomenula až teraz?
Prečo som bola taká hlúpa a nechcela spomínať?
***
V kŕčoch som zovrela ruku Andrewa.
„Láska, neboj sa, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ma upokojiť, ale ja som vedela, že niečo nie je v poriadku. Aj napriek silným sťahom som videla paniku v očiach pôrodničky.
„Bolí to!“ kričala som.
„To je normálne, láska, narodenie nášho syna je bolestivé, viem,“ šepkal mi. Cez bolesť som ho takmer nepočula. „Robte niečo!“
Potom si pamätám už len krik, ako som sa snažila z posledných síl pomôcť môjmu synovi na svet. Bolelo to. Všetci po sebe kričali.
Všade bola krv. Neviem čia. Keď už som nevládala, len som našla oči môjho manžela. Držal v náručí malý batôžtek, ktorý asi kričal. Ale ja som ho nepočula.
Andrew sa šťastne na mňa pozrel. Ale jeho šťastie zhaslo v okamihu, keď sa pohľadom ponoril do mojich očí.
„Milujem ťa,“ šepla som. Už naposledy.
Aslan, odpusť.
***
Najskôr som nevidela. Všade bola tma. Nevidela som si ani na koniec nosa. Necítila som, či na niečom stojím, alebo sa vznášam.
Už som chcela zakričať, či by sa mi niekto ozval, keď sa z ticha ozval tichý spev. Prichádzal zo všadiaľ. Bola to zvláštna pieseň. Nemala slová, takmer ani melódiu.
No pri tom zvuku som cítila úľavu. Akoby bol môj život konečne poskladaný.
K prvému hlasu sa pridávali ďalšie a ďalšie, až ich spievali snáď tisíce. Každý hlas inak, no v dokonalej harmónii.
No stalo sa i čosi iné. Kdesi na vzdialenom obzore zore zosivelo. Bledlo a bledlo, vedela som, že čoskoro spoza vzdialených kopcov vyjde slnko.
Tie kopce neboli tak ďaleko, to som zistila už čoskoro, keď svetlo hviezdy prežiarila iná žiara. Na kopec vyšla veľká postava, z ktorej vychádzala tá neskutočná žiara.
Pokoj, sláva, radosť a slzy na lícach. To všetko som cítila, keď som ho uvidela stáť s láskyplným pohľadom.
Vyzýval ma, aby som k nemu vykročila.
Nevykročila som. Rozbehla som sa mu v ústrety a s plačom sa mu hodila okolo levieho krku.
„Ako je toto možné, Aslan? Veď ja som... Ja som...“
„Vitaj doma, dcéra,“ pobozkal ma na čelo veľkým levím bozkom.
„Zhrešila si, prestala sa veriť. Škoda, že to zmenila až obeta tvojich súrodencov a rodiny. Prečo?“
„Ja to neviem, Aslan. Nie som asi hodná teba a tvojej ríše. Mal by si ma uvrhnúť do Narnie ako najpodradnejšieho červa.“
„Narnia už nie je.“
Tie slová vyslovil takmer až bolestne. Prudko som zdvihla hlavu.
„Narnia umrela v deň, kedy umreli aj kráľovná a králi Narnie spolu so všetkými jej priateľmi.“
„A čo teraz bude? Čo tu robím? Nie som ťa hodná.“
„Uverila si. Obracala si sa ku mne. A ja ťa tak milujem, že som ti odpustil. Tak ťa milujem.“
Odstúpil a ja som pred sebou videla jeho ríšu. A tam...
„Vitaj doma, sestrička,“ ozval sa Edmund.

Viete prečo milujem Kroniky Narnie? Lebo som veriaca.

Moment, kedy som v Poslednom boji dozvedela o Susan, moje detstvo sa skončilo. Moja naivita v šťastné konce. Ale nerozumela som tomu. Dnes rozumiem, že často sa stavame k Bohu tak, ako Susan k Narnií. Ľahkovážne.
Čo ak to nakoniec dopadlo takto?

~Inu~