Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: jesenný boj

Pokiaľ mala Yazmin v posledných dňoch pocit, že sa niečo deje, tak v to školské ráno sa to len zhoršilo. Začalo to tým, že Bryce s Lo a svojím bratom prišli na čas a dievčina takmer zabudla dýchať, keď si blonďavý chlapec sadol vedľa nej, kompletne ignorujúc svoju priateľku, ktorá naňho iba zarazene hľadela, až jej z rúk vypadla taška. 

Nath sa len posadil na druhú stranu triedy a celý čas ju nenápadne pozoroval, no Yaz cítila energiu, ktorá sálala z jeho pohľadu a nevedela sa rozhodnúť, či ju znepokojuje jeho alebo Brycova prítomnosť. 

Ten sa snažil celý čas zaujať jej pozornosť. Jeho ruka znenazdajky pristála na dievčenskej dlani a Yazmin sa reflexívne obzrela za Lo, ktorá ju prebodla pohľadom. Rýchlo Brycovu ruku striasla a vlasy si zastrčila za ucho.

„O čo ti ide?!" zasyčala na neho, tváriac sa, že počúva určite dôležitý výklad vyučovacej hodiny. 

„Prečo by mi malo vôbec o niečo ísť? To som si nemohol sadnúť ku kamarátke?"

„Možno preto, že tvoja priateľka sedí za nami a vraždí nás pohľadom. A mimochodom," na sekundu sa mu zahľadela do nebeských očí, „z nás dvoch by asi neboli kamaráti."

„To máš pravdu. Na to ťa chcem až priveľmi pobozkať," usmial sa akoby práve nevypustil z úst tie najnečakanejšie slová a pokrčil ramenami. 

„Čože?!" vyšlo z Yazmin značne nahlas, keď rozrušene vyskočila zo stoličky, nevšímajúc si okolité pohľady. Nasucho preglgla, snažiac sa zamaskovať, ako sa jej rozbúchalo srdce. Oblial ju studený pot, keď si túto skutočnosť uvedomila a už cítila, ako sa jej ženie krv do tváre. 

Preto skôr než to ktokoľvek mohol zaregistrovať, vybehla z triedy ako neriadená strela a prudkými krokmi sa náhlila na školský dvor. Aj tak už chýbalo do zvonenia len pár minút a ona mala pocit, že sa asi zadusí a obávala sa, že nedostatok vzduchu nespôsobila preplnená trieda. 

Tvár vystavujúc slnku, sedela na kamenných schodoch a to, že sa hodina skutočne skončila si uvedomila, až keď pri nej zastal pár topánok, ktoré poznala. 

„Myslela som si, že sme ako sestry!" takmer až zavrčala Lo a Yazmin prekvapene zdvihla hlavu. 

„Veľmi dobre vieš, že Bryca milujem a ty mu aj tak nedáš pokoj. Stále sa okolo neho musíš motať, ako nejaká štetka!" štekala ďalej, no to už dievčina vyskočila na nohy, akoby sa tak mohla lepšie brániť. 

„Pokiaľ si si to nevšimla, tak to on prišiel za mnou! Ja som sa mu o to neprosila!" z očí oboch dievčat sršali blesky. 

„Neviem čo si mu nahovorila ale mňa nepresvedčíš o opaku. Už aspoň viem prečo si ho očierňovala," obviňujúco na ňu Lo ukázala prstom. 

„Tak mi to povedz, pretože myslím, že naše verzie sa nebudú zhodovať!"

„Len si žiarlila, že ho mám ja a nie ty. To by som ti nezazlievala, no nemyslela som si o tebe, že po ňom pôjdeš!" nasrdene zasyčala brunetka a bez priestoru na námietky sa zvrtla na nízkom podpätku a vykročila smerom od školy. Yaz nestihla vydať ani pol slova. 

Klesla späť na schody v mylnom domnení, že už jej všetci dajú pokoj, no potom sa nad ňou ozval ďalší hlas. 

„Problémy v raji?" zvedavo a s nadvihnutým obočím, tak sa tváril Bryce, keď na neho Yazmin pozrela. 

„Opýtal sa sám diabol, ktorý ho zničil," odpovedala mu v metafore, dúfajúc že odíde. Nestalo sa tak. 

„Nechcel som ti spôsobiť problémy, no to čo som povedal v triede bola pravda a navyše už mi lezie na nervy." Jeho hlas znel kajúcne akoby ho to naozaj mrzelo a dievčinu stálo veľa síl, aby si zachovala aspoň štipku hnevu. 

„Tak potom prečo si jej pomotal hlavu?" 

Namiesto odpovede sa jej však dostal len kamenný pohľad, za ktorým bolo viac než sa zdalo, no skôr než ho stihla rozlúštiť, tak sa zmenil na chladný.

„Si zbytočne zvedavá. Radšej mi povedz, či som mnou niekam pôjdeš na večeru, keď som sa ti už tak vyznal," nahodil svoj oslnivý úsmev a Yazmin sa na prekvapenie oboch rozosmiala. 

„Ty naozaj asi nedostávaš odmietnutia často však?" zrazu bola prívetivá, aj keď pred chvíľou by ho najradšej roztrhala v zuboch. 

„Úprimne" zaškeril sa, „veľmi často teda nie. Myslím, že vôbec," jeho sebavedomie jej rástlo pred očami. 

„Tak to je na čase zmeniť históriu, pretože ja už na dnes program mám."

„To ma tak chladne odmietneš?" zhrozil sa a odpoveďou mu bolo len pokývanie hlavy. 

„Aspoň by som rád vedel, kto si tvoj čas zaslúži viac ako ja."

„Večerný festival," v očiach sa jej zapálili malé iskričky. To však ešte nevedela, ako rýchlo dokážu zhasnúť. 

Jesenný festival bol čisto jedno večerná akcia, ktorú pripravovali ženy z mesta a pozdĺž celej ulice sa tiahli stánky s pariacimi sa nápojmi a rôznymi koláčmi. Všade prítomné svetielka dodávali tomu potrebnú atmosféru a rozvešané zrkadlá, ktoré svetlo odrážali, tomu len napomáhali. 

To, že tento rok to nebude tak skvelé, si Yazmin uvedomila až doma, keďže Lo sa s ňou nerozprávala a Judith sa ešte stále neukázala. Dievčina nevedela kde, alebo ako by ju mala hľadať, keďže ani polícia jej už pomôcť nechcela. 

Večer sa však aj napriek tomu prehovorila, aby festivalu dala aspoň šancu, a tak sa s hrnčekom horúcej čokolády, prechádzala pomedzi ľudí a zdravila známych. Bolo jej smutno, pretože tu mali byť tri a užívať si krásny jesenný večer. Smiať sa a žartovať, tak ako vždy. 

Namiesto toho sa dievčina strácala v myšlienkach a krokoch, ktoré ju pomaly odviedli ďalej od vysvietenej ulice. Nebála sa, že by sa jej niečo stalo, keďže tam bolo mnoho ľudí. Zrejme to však podcenila a uvedomila si to až za zvuku rýchlych krokov za sebou, a keď sa okolo seba obzrela, tak tam nebol nikto iba osoba v čiernom. 

Nestihla nijako zareagovať a už cítila ruku na svojich ústach a počula hrnček, ktorý od strachu pustila a teraz sa jeho črepy váľali po zemi. Roztriasla sa ako osika, a keď pocítila jemný tlak pod rebrami a postrčenie, pochopila, že má kráčať vpred. 

Z úst jej unikol roztrasený vzlyk, no prinútila svoje nohy kráčať. Nemohla sa ani otočiť a jedine pud sebazáchovy ju nútil dýchať.  V duchu sa začala modliť a prosiť, pričom slzy jej v malých pramienkoch začali stekať po lícach. Je to ten čo uniesol Judtih? Je to vari Nath? 

Ďalšie otázniky sa jej už v mysli objaviť nestihli, keďže pocítila trhnutie a zovretie rúk povolilo. Nečakala to, a preto dievčine chvíľu trvalo, kým sa rozbehla. Prešla však len pár krokov, keď začula známy hlas. 

Budeš v poriadku Yazmin.

Šepot bol späť. Dievčina sa vyľakane pozrela na miesto, na ktorom ju únosca pustil a zbadala dve postavy, stojace oproti sebe. Vyzerali akoby sa dohovárali pohľadom, pretože okrem šepotu, nezačula ani šumenie lístia. 

Až kým ten vyšší neurobil krok vpred a neuštedril svojmu protivníkovi kopanec pod rebrá. Ten sa zatackal a chytil si zasiahnuté miesto, no to už na jeho tvár letela päsť a keby bola Yaz bližšie zrejme by počula aj prašťanie  kosti. 

Najhoršie na tom bolo to, že nedokázala povedať, ktorý bol jej záchranca, a ktorý únosca.